MalĂœ princ / Le Petit Prince — w językach sƂowackim i francuskim

SƂowacko-francuska dwujęzyczna ksiÄ…ĆŒka

Antoine de Saint-Exupéry

MalĂœ princ

Antoine de Saint-Exupéry

Le Petit Prince

LÉONOVI WERTHOVI

À LÉON WERTH

ProsĂ­m deti, aby mi prepáčili, ĆŸe som tĂșto kniĆŸku venoval dospelĂ©mu človeku. MĂĄm veÄŸmi zĂĄvaĆŸnĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ je mojĂ­m najlepĆĄĂ­m priateÄŸom na celom svete. MĂĄm aj druhĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ vie vĆĄetko pochopiĆ„, dokonca i kniĆŸky pre deti. MĂĄm eĆĄte tretĂ­ dĂŽvod: ten dospelĂœ bĂœva vo FrancĂșzsku, kde zakĂșsil dosĆ„ hladu i zimy. VeÄŸmi potrebuje, aby ho niečo poteĆĄilo.

Je demande pardon aux enfants d’avoir dĂ©diĂ© ce livre Ă  une grande personne. J’ai une excuse sĂ©rieuse: cette grande personne est le meilleur ami que j’ai au monde. J’ai une autre excuse: cette grande personne peut tout comprendre, mĂȘme les livres pour enfants. J’ai une troisiĂšme excuse: cette grande personne habite la France oĂč elle a faim et froid. Elle a bien besoin d’ĂȘtre consolĂ©e.

Ak vĆĄetky tieto dĂŽvody nestačia, pristanem na to, ĆŸe tĂșto kniĆŸku venujem dieĆ„aĆ„u, ktorĂœm ten dospelĂœ človek kedysi bol. VĆĄetci dospelĂ­ boli najprv deĆ„mi. (Ale mĂĄloktorĂœ z nich sa na to pamĂ€tĂĄ.) Opravujem teda svoje venovanie:

Si toutes ces excuses ne suffisent pas, je veux bien dĂ©dier ce livre Ă  l’enfant qu’a Ă©tĂ© autrefois cette grande personne. Toutes les grandes personnes ont d’abord Ă©tĂ© des enfants. (Mais peu d’entre elles s’en souviennent.) Je corrige donc ma dĂ©dicace:

LÉONOVI WERTHOVI, KEĎ BOL MALÝM CHLAPCOM

À LÉON WERTH QUAND IL ÉTAIT PETIT GARÇON

I

PREMIER CHAPITRE

Keď som mal ĆĄesĆ„ rokov, videl som raz v kniĆŸke o pralese, čo sa volala „PravdivĂ© prĂ­behy“, nĂĄdhernĂœ obrĂĄzok. Bol na ƈom veÄŸhad krĂĄÄŸovskĂœ, ako prehÄșta akĂ©hosi dravca. Tu je kĂłpia tej kresby:

Lorsque j’avais six ans j’ai vu, une fois, une magnifique image, dans un livre sur la ForĂȘt Vierge qui s’appelait «Histoires VĂ©cues». Ça reprĂ©sentait un serpent boa qui avalait un fauve. VoilĂ  la copie du dessin.

V kniĆŸke sa vravelo: „VeÄŸhady prehÄștajĂș svoju korisĆ„ celĂș, nerozhryzĂș ju. Potom sa nemĂŽĆŸu ani pohnĂșĆ„ a pri jej trĂĄvenĂ­ prespia aj ĆĄesĆ„ mesiacov.“

On disait dans le livre: «Les serpents boas avalent leur proie tout entiÚre, sans la mùcher. Ensuite ils ne peuvent plus bouger et ils dorment pendant les six mois de leur digestion».

VeÄŸa som vtedy premĂœĆĄÄŸal o dobrodruĆŸstvĂĄch v dĆŸungli a potom sa i mne podarilo farebnou ceruzkou načrtnĂșĆ„ prvĂș kresbu. Moju kresbu číslo jeden. Bola takĂĄto:

J’ai alors beaucoup rĂ©flĂ©chi sur les aventures de la jungle et, Ă  mon tour, j’ai rĂ©ussi, avec un crayon de couleur, Ă  tracer mon premier dessin. Mon dessin numĂ©ro 1. Il Ă©tait comme ça:

UkĂĄzal som svoje majstrovskĂ© dielo dospelĂœm a spĂœtal som sa, či im kresba nahåƈa strach.

J’ai montrĂ© mon chef d’Ɠuvre aux grandes personnes et je leur ai demandĂ© si mon dessin leur faisait peur.

Odpovedali mi: „Prečo by mal klobĂșk nahåƈaĆ„ strach?“

Elles m’ont rĂ©pondu:
— Pourquoi un chapeau ferait-il peur?

Moja kresba nepredstavovala klobĂșk. Predstavovala veÄŸhada krĂĄÄŸovskĂ©ho, ako trĂĄvi slona. Nakreslil som teda vnĂștrajĆĄok veÄŸhada, aby to dospelĂ­ mohli pochopiĆ„. VĆŸdy potrebujĂș nejakĂ© vysvetlenia. Moja kresba číslo dva bola takĂĄto:

Mon dessin ne reprĂ©sentait pas un chapeau. Il reprĂ©sentait un serpent boa qui digĂ©rait un Ă©lĂ©phant. J’ai alors dessinĂ© l’intĂ©rieur du serpent boa, afin que les grandes personnes puissent comprendre. Elles ont toujours besoin d’explications. Mon dessin numĂ©ro 2 Ă©tait comme ça:

DospelĂ­ mi poradili, aby som prestal kresliĆ„ otvorenĂ© alebo zatvorenĂ© veÄŸhady a aby som sa radĆĄej zaujĂ­mal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku. Tak som sa teda vo veku ĆĄiestich rokov vzdal skvelej maliarskej kariĂ©ry.

Les grandes personnes m’ont conseillĂ© de laisser de cĂŽtĂ© les dessins de serpents boas ouverts ou fermĂ©s, et de m’intĂ©resser plutĂŽt Ă  la gĂ©ographie, Ă  l’histoire, au calcul et Ă  la grammaire. C’est ainsi que j’ai abandonnĂ©, Ă  l’ñge de six ans, une magnifique carriĂšre de peintre.

Odradil ma neĂșspech mojej kresby číslo jeden a mojej kresby číslo dva. DospelĂ­ sami nikdy nič nechĂĄpu a deti to unavuje, keď im treba stĂĄle a stĂĄle čosi vysvetÄŸovaĆ„.

J’avais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© par l’insuccĂšs de mon dessin numĂ©ro 1 et de mon dessin numĂ©ro 2. Les grandes personnes ne comprennent jamais rien toutes seules, et c’est fatigant, pour les enfants, de toujours leur donner des explications.

Musel som si teda vybraĆ„ inĂ© povolanie a naučil som sa pilotovaĆ„ lietadlo. Lietal som skoro po celom svete. A len čo je pravda, zemepis mi bol veÄŸmi na osoh.

J’ai donc dĂ» choisir un autre mĂ©tier et j’ai appris Ă  piloter des avions. J’ai volĂ© un peu partout dans le monde. Et la gĂ©ographie, c’est exact, m’a beaucoup servi.

Na prvĂœ pohÄŸad som rozoznal Čínu od Arizony. Je to naozaj uĆŸitočnĂ©, keď človek v noci zablĂșdi.

Je savais reconnaĂźtre, du premier coup d’Ɠil, la Chine de l’Arizona. C’est trĂšs utile, si l’on est Ă©garĂ© pendant la nuit.

Tak som mal v ĆŸivote veÄŸmi mnoho prĂ­leĆŸitostĂ­ stĂœkaĆ„ sa s mnoĆŸstvom vĂĄĆŸnych ÄŸudĂ­. Ćœil som dlho s dospelĂœmi. Pozoroval som ich celkom zblĂ­zka. Moju mienku to priveÄŸmi nezlepĆĄilo.

J’ai ainsi eu, au cours de ma vie, des tas de contacts avec des tas de gens sĂ©rieux. J’ai beaucoup vĂ©cu chez les grandes personnes. Je les ai vues de trĂšs prĂšs. Ça n’a pas trop amĂ©liorĂ© mon opinion.

Keď som medzi nimi stretol niekoho, čo sa mi zdal trochu bystrejĆĄĂ­, skĂșsil som to uƈho s kresbou číslo jeden, ktorĂș som si stĂĄle schovĂĄval. Chcel som vedieĆ„, či je naozaj chĂĄpavĂœ.

Quand j’en rencontrais une qui me paraissait un peu lucide, je faisais l’expĂ©rience sur elle de mon dessin numĂ©ro 1 que j’ai toujours conservĂ©. Je voulais savoir si elle Ă©tait vraiment comprĂ©hensive.

Ale zakaĆŸdĂœm mi odpovedal: „To je klobĂșk.“

Mais toujours elle me répondait:
— C’est un chapeau.

A tak som mu nerozprĂĄval ani o veÄŸhadoch, ani o pralesoch, ani o hviezdach. PrispĂŽsobil som sa jeho chĂĄpavosti. RozprĂĄval som mu o bridĆŸi, o golfe, o politike a o kravatĂĄch. A dospelĂœ bol veÄŸmi spokojnĂœ, ĆŸe spoznal takĂ©ho rozumnĂ©ho človeka.

Alors je ne lui parlais ni de serpents boas, ni de forĂȘts vierges, ni d’étoiles. Je me mettais Ă  sa portĂ©e. Je lui parlais de bridge, de golf, de politique et de cravates. Et la grande personne Ă©tait bien contente de connaĂźtre un homme aussi raisonnable.

II

CHAPITRE II

Tak som ĆŸil samotĂĄrsky a nemal som nikoho, s kĂœm by som si vĂĄĆŸne pohovoril, aĆŸ do tĂœch čias, kĂœm ma pred ĆĄiestimi rokmi nepostihla na saharskej pĂșĆĄti porucha motora.

J’ai ainsi vĂ©cu seul, sans personne avec qui parler vĂ©ritablement, jusqu’à une panne dans le dĂ©sert du Sahara, il y a six ans.

Čosi sa v ƈom polĂĄmalo. A pretoĆŸe som nemal so sebou ani mechanika, ani cestujĂșcich, chystal som sa, ĆŸe sa tĂș neÄŸahkĂș opravu pokĂșsim urobiĆ„ sĂĄm.

Quelque chose s’était cassĂ© dans mon moteur. Et comme je n’avais avec moi ni mĂ©canicien, ni passagers, je me prĂ©parai Ă  essayer de rĂ©ussir, tout seul, une rĂ©paration difficile.

Bola to pre mƈa otĂĄzka ĆŸivota alebo smrti. PitnĂș vodu som mal sotva na osem dnĂ­.

C’était pour moi une question de vie ou de mort. J’avais Ă  peine de l’eau Ă  boire pour huit jours.

PrvĂœ večer som teda zaspal na piesku, tisĂ­c mĂ­ÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. Bol som oveÄŸa opustenejĆĄĂ­ ako stroskotanec na plti uprostred oceĂĄna.

Le premier soir je me suis donc endormi sur le sable Ă  mille milles de toute terre habitĂ©e. J’étais bien plus isolĂ© qu’un naufragĂ© sur un radeau au milieu de l’ocĂ©an.

Tak si viete predstaviĆ„, akĂœ som bol prekvapenĂœ, keď ma na svitanĂ­ zobudil čudnĂœ hlĂĄsok. Povedal:

Alors vous imaginez ma surprise, au lever du jour, quand une drĂŽle de petite voix m’a rĂ©veillĂ©. Elle disait:

— Prosím
 nakresli mi ovečku!

— S’il vous plaüt
 dessine-moi un mouton!

— ČoĆŸe?

— Hein!

— Nakresli mi ovečku


— Dessine-moi un mouton


Vyskočil som na rovnĂ© nohy, akoby do mƈa udrel blesk. Poriadne som si pretrel oči. Dobre som sa podĂ­val. A zazrel som veÄŸmi zvlĂĄĆĄtneho chlapčeka, ktorĂœ ma vĂĄĆŸne pozoroval.

J’ai sautĂ© sur mes pieds comme si j’avais Ă©tĂ© frappĂ© par la foudre. J’ai bien frottĂ© mes yeux. J’ai bien regardĂ©. Et j’ai vu un petit bonhomme tout Ă  fait extraordinaire qui me considĂ©rait gravement.

Toto je jeho najlepĆĄĂ­ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„.

VoilĂ  le meilleur portrait que, plus tard, j’ai rĂ©ussi Ă  faire de lui.

Prirodzene, moja kresba nie je ani zďaleka takĂĄ očarujĂșca ako jej model. Ja za to nemĂŽĆŸem. DospelĂ­ mi vzali odvahu staĆ„ sa slĂĄvnym maliarom, keď som mal ĆĄesĆ„ rokov, a ja som sa naučil kresliĆ„ iba zatvorenĂ© a otvorenĂ© veÄŸhady.

Mais mon dessin, bien sĂ»r, est beaucoup moins ravissant que le modĂšle. Ce n’est pas ma faute. J’avais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© dans ma carriĂšre de peintre par les grandes personnes, Ă  l’ñge de six ans, et je n’avais rien appris Ă  dessiner, sauf les boas fermĂ©s et les boas ouverts.

Začudovane som teda vyvaÄŸoval oči na to zjavenie. NezabĂșdajte, ĆŸe som bol na tisĂ­c mĂ­ÄŸ ďaleko od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. A ten chlapček sa mi nezdal ani zmĂ€tenĂœ, ani na smrĆ„ unavenĂœ, ani polomƕtvy od hladu, ani polomƕtvy od smĂ€du, ani na smrĆ„ vyÄŸakanĂœ.

Je regardai donc cette apparition avec des yeux tout ronds d’étonnement. N’oubliez pas que je me trouvais Ă  mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Or mon petit bonhomme ne me semblait ni Ă©garĂ©, ni mort de fatigue, ni mort de faim, ni mort de soif, ni mort de peur.

VĂŽbec nevyzeral ako dieĆ„a, čo sa stratilo uprostred pĂșĆĄte, tisĂ­c mĂ­ÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. Keď sa mi napokon podarilo prehovoriĆ„, povedal som mu:

Il n’avait en rien l’apparence d’un enfant perdu au milieu du dĂ©sert, Ă  mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Quand je rĂ©ussis enfin Ă  parler, je lui dis:

—Ale
 čo tu robíơ?

— Mais
 qu’est-ce que tu fais là?

A tu mi celkom tichučko, ako čosi veÄŸmi vĂĄĆŸne, zopakoval:

Et il me répéta alors, tout doucement, comme une chose trÚs sérieuse:

— Prosím
 nakresli mi ovečku


— S’il vous plaüt
 dessine-moi un mouton


Keď na nĂĄs tajomstvo silne zapĂŽsobĂ­, neopovĂĄĆŸime sa neposlĂșchnuĆ„. Aj keď sa mi to zdalo na tomto mieste, vzdialenom tisĂ­c mĂ­ÄŸ od vĆĄetkĂœch obĂœvanĂœch miest, a v nebezpečenstve smrti nezmyselnĂ©, vytiahol som z vrecka papier a plniace pero.

Quand le mystĂšre est trop impressionnant, on n’ose pas dĂ©sobĂ©ir. Aussi absurde que cela me semblĂąt Ă  mille milles de tous les endroits habitĂ©s et en danger de mort, je sortis de ma poche une feuille de papier et un stylographe.

Ale vtom som si spomenul, ĆŸe som sa učil najmĂ€ zemepis, dejepis, počty a gramatiku, a povedal som chlapčekovi (trochu namrzene), ĆŸe neviem kresliĆ„. Odpovedal mi:

Mais je me rappelai alors que j’avais surtout Ă©tudiĂ© la gĂ©ographie, l’histoire, le calcul et la grammaire et je dis au petit bonhomme (avec un peu de mauvaise humeur) que je ne savais pas dessiner. Il me rĂ©pondit:

— To nič. Nakresli mi ovečku.

— Ça ne fait rien. Dessine-moi un mouton.

PretoĆŸe som nikdy nekreslil ovečku, načrtol som mu jednu z tĂœch dvoch kresieb, čo som bol schopnĂœ urobiĆ„. Toto je jeho najlepĆĄĂ­ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„. TĂș so zatvorenĂœm veÄŸhadom. A celĂœ ohromenĂœ som počĂșval, ako mi chlapček vravĂ­:

Comme je n’avais jamais dessinĂ© un mouton je refis, pour lui, l’un des deux seuls dessins dont j’étais capable. Celui du boa fermĂ©. Et je fus stupĂ©fait d’entendre le petit bonhomme me rĂ©pondre:

— Nie! Nie! Ja nechcem slona vo veÄŸhadovi. VeÄŸhad je veÄŸmi nebezpečnĂœ a slon zaberie veÄŸa miesta. U mƈa je vĆĄetko maličkĂ©. Potrebujem ovečku. Nakresli mi ovečku.

— Non! Non! Je ne veux pas d’un Ă©lĂ©phant dans un boa. Un boa c’est trĂšs dangereux, et un Ă©lĂ©phant c’est trĂšs encombrant. Chez moi c’est tout petit. J’ai besoin d’un mouton. Dessine-moi un mouton.

Tak som nakreslil.

Alors j’ai dessinĂ©.

Pozorne si ju prezrel, potom povedal:

Il regarda attentivement, puis:

— Nie! TĂĄto je uĆŸ veÄŸmi chorĂĄ. Urob mi druhĂș.

— Non! Celui-lĂ  est dĂ©jĂ  trĂšs malade. Fais-en un autre.

Nakreslil som.

Je dessinai:

MĂŽj priateÄŸ sa milo, zhovievavĂ© usmial.

Mon ami sourit gentiment, avec indulgence:

— Ale veď vidíơ
 to nie je ovečka, to je baran. Má rohy


— Tu vois bien
 ce n’est pas un mouton, c’est un bĂ©lier. Il a des cornes


NuĆŸ som kresbu opÀƄ prerĂĄbal:

Je refis donc encore mon dessin:

No odmietol ju ako predoƥlé:

Mais il fut refusé, comme les précédents:

— TĂĄto je veÄŸmi starĂĄ. Chcem takĂș ovečku, čo bude dlho ĆŸiĆ„.

— Celui-là est trop vieux. Je veux un mouton qui vive longtemps.

UĆŸ som strĂĄcal trpezlivosĆ„, pretoĆŸe som sa ponĂĄhÄŸal, aby som sa mohol pustiĆ„ do odmontovania motora, tak som iba načarbal kresbu:

Alors, faute de patience, comme j’avais hĂąte de commencer le dĂ©montage de mon moteur, je griffonnai ce dessin-ci.

A vyhlĂĄsil som:

Et je lançai:

— To je debnička. VnĂștri je ovečka, akĂș chceĆĄ.

— Ça c’est la caisse. Le mouton que tu veux est dedans.

No bol som naozaj prekvapenĂœ, keď som videl, ako sa tvĂĄr mĂŽjho malĂ©ho kritika rozĆŸiarila:

Mais je fus bien surpris de voir s’illuminer le visage de mon jeune juge:

— Je celkom takĂĄ, akĂș som chcel! MyslĂ­ĆĄ, ĆŸe tĂĄto ovečka bude potrebovaĆ„ veÄŸa trĂĄvy?

— C’est tout à fait comme ça que je le voulais! Crois-tu qu’il faille beaucoup d’herbe à ce mouton?

— Prečo?

— Pourquoi?

— PretoĆŸe u mƈa je vĆĄetko maličké 

— Parce que chez moi c’est tout petit


— Určite jej postačí. Dal som ti celkom malĂș ovečku. Sklonil hlavu nad kresbu:

— Ça suffira sĂ»rement. Je t’ai donnĂ© un tout petit mouton.

— Nie je aĆŸ takĂĄ maličká
 Pozri! Zaspala


Il pencha la tĂȘte vers le dessin:
— Pas si petit que ça
 Tiens! Il s’est endormi


Takto som sa zoznĂĄmil s MalĂœm princom.

Et c’est ainsi que je fis la connaissance du petit prince.

III

CHAPITRE III

Dlho mi trvalo, kĂœm som pochopil, odkiaÄŸ priĆĄiel. MalĂœ princ mi klĂĄdol veÄŸa otĂĄzok, no zdalo sa mi, akoby tie moje nikdy nepočul.

Il me fallut longtemps pour comprendre d’oĂč il venait. Le petit prince, qui me posait beaucoup de questions, ne semblait jamais entendre les miennes.

VĆĄetko mi postupne odhalili slovĂĄ, čo mu nĂĄhodou vykÄșzli. Tak naprĂ­klad, keď zazrel po prvĂœ raz moje lietadlo (nenakreslĂ­m lietadlo, pre mƈa je to priveÄŸmi zloĆŸitĂĄ kresba), spĂœtal sa ma:

Ce sont des mots prononcĂ©s par hasard qui, peu Ă  peu, m’ont tout rĂ©vĂ©lĂ©. Ainsi, quand il aperçut pour la premiĂšre fois mon avion (je ne dessinerai pas mon avion, c’est un dessin beaucoup trop compliquĂ© pour moi) il me demanda:

— Čo je to za vec?

— Qu’est ce que c’est que cette chose-là?

— To nie je vec. To lieta. Je to lietadlo
 Moje lietadlo.

— Ce n’est pas une chose. Ça vole. C’est un avion. C’est mon avion.

A bol som hrdĂœ, ĆŸe mu mĂŽĆŸem oznĂĄmiĆ„, ĆŸe lietam. Vtom vykrĂ­kol:

Et j’étais fier de lui apprendre que je volais. Alors il s’écria:

— ČoĆŸe! Ty si spadol z neba!

— Comment! tu es tombĂ© du ciel!

— Áno, — skromne som odpovedal.

— Oui, fis-je modestement.

— Ach? To je smieơne


— Ah! ça c’est drîle


A MalĂœ princ vybuchol do veÄŸkĂ©ho smiechu, čo ma straĆĄne rozhorčilo. ĆœelĂĄm si, aby sa moje nehody brali vĂĄĆŸne. Potom dodal:

Et le petit prince eut un trĂšs joli Ă©clat de rire qui m’irrita beaucoup. Je dĂ©sire que l’on prenne mes malheurs au sĂ©rieux. Puis il ajouta:

— Tak aj ty prichĂĄdzaĆĄ z neba! A z ktorej planĂ©ty?

— Alors, toi aussi tu viens du ciel! De quelle planùte es-tu?

Hneď som vytuĆĄil, ĆŸe tĂœm vrhĂĄ trochu svetla do tajomstva svojej prĂ­tomnosti na tomto mieste, a rĂœchlo som sa spĂœtal:

J’entrevis aussitĂŽt une lueur, dans le mystĂšre de sa prĂ©sence, et j’interrogeai brusquement:

— Teda ty prichĂĄdzaĆĄ z nejakej inej planĂ©ty?

— Tu viens donc d’une autre planùte?

No neodpovedal mi. Mierne pokrĂștil hlavou a neprestal hÄŸadieĆ„ na moje lietadlo. O chvĂ­ÄŸu sa ozval:

Mais il ne me rĂ©pondit pas. Il hochait la tĂȘte doucement tout en regardant mon avion:

— To je pravda, na tomto si nemohol prĂ­sĆ„ z veÄŸkej diaÄŸky


— C’est vrai que, là-dessus, tu ne peux pas venir de bien loin


A nadlho sa zasnĂ­val. Potom si vytiahol z vrecka moju ovečku a zahÄșbil sa do obdivovania svojho pokladu.

Et il s’enfonça dans une rĂȘverie qui dura longtemps. Puis, sortant mon mouton de sa poche, il se plongea dans la contemplation de son trĂ©sor.

Viete si predstaviĆ„, akĂș zvedavosĆ„ mohlo vo mne vzbudiĆ„ jeho polopriznanie o „inĂœch planĂ©tach“. PokĂșsil som sa teda dozvedieĆ„ o tom viac:

Vous imaginez combien j’avais pu ĂȘtre intriguĂ© par cette demi-confidence sur «les autres planĂštes». Je m’efforçai donc d’en savoir plus long:

— OdkiaÄŸ prichĂĄdzaĆĄ, milĂœ chlapček? Kde je to tvoje „u mƈa“? Kam chceĆĄ odniesĆ„ moju ovečku?

— D’oĂč viens-tu mon petit bonhomme? OĂč est-ce «chez toi»? OĂč veux-tu emporter mon mouton?

Odpovedal mi po chvíli tichého zamyslenia:

Il me répondit aprÚs un silence méditatif:

— Debnička, čo si mi dal, je naozaj dobrĂĄ, v noci ju mĂŽĆŸe pouĆŸĂ­vaĆ„ ako domček.

— Ce qui est bien, avec la caisse que tu m’as donnĂ©e, c’est que, la nuit, ça lui servira de maison.

— PravdaĆŸe. A keď budeĆĄ dobrĂœ, dĂĄm ti aj povrĂĄzok, aby si ju cez deƈ mohol priviazaĆ„. A kolĂ­k.

— Bien sĂ»r. Et si tu es gentil, je te donnerai aussi une corde pour l’attacher pendant le jour. Et un piquet.

Tento nåvrh akoby Malého princa pohorƥil.

La proposition parut choquer le petit prince:

— PriviazaĆ„? To je čudnĂœ nĂĄpad!

— L’attacher? Quelle drĂŽle d’idĂ©e!

— No ak ju nepriviaĆŸeĆĄ, hocikam zĂĄjde a stratĂ­ sa.

— Mais si tu ne l’attaches pas, il ira n’importe oĂč, et il se perdra


A mĂŽj priateÄŸ zase vybuchol do smiechu:

Et mon ami eut un nouvel Ă©clat de rire:

— Ale kam by mala Ă­sĆ„!

— Mais oĂč veux-tu qu’il aille!

— Hocikam. Rovno dopredu


— N’importe oĂč. Droit devant lui


Tu MalĂœ princ vĂĄĆŸne poznamenal:

Alors le petit prince remarqua gravement:

— Nič sa nestane, u mƈa je to takĂ© malĂ©!

— Ça ne fait rien, c’est tellement petit, chez moi!

A moĆŸno trochu skÄŸĂșčene dodal:

Et, avec un peu de mĂ©lancolie, peut-ĂȘtre, il ajouta:

— Ak ide človek rovno dopredu, ďaleko nezájde


— Droit devant soi on ne peut pas aller bien loin


Reklama