SĆowacko-francuska dwujÄzyczna ksiÄ ĆŒka
LĂONOVI WERTHOVI
Ă LĂON WERTH
ProsĂm deti, aby mi prepĂĄÄili, ĆŸe som tĂșto kniĆŸku venoval dospelĂ©mu Äloveku. MĂĄm veÄŸmi zĂĄvaĆŸnĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ je mojĂm najlepĆĄĂm priateÄŸom na celom svete. MĂĄm aj druhĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ vie vĆĄetko pochopiĆ„, dokonca i kniĆŸky pre deti. MĂĄm eĆĄte tretĂ dĂŽvod: ten dospelĂœ bĂœva vo FrancĂșzsku, kde zakĂșsil dosĆ„ hladu i zimy. VeÄŸmi potrebuje, aby ho nieÄo poteĆĄilo.
Je demande pardon aux enfants dâavoir dĂ©diĂ© ce livre Ă une grande personne. Jâai une excuse sĂ©rieuse: cette grande personne est le meilleur ami que jâai au monde. Jâai une autre excuse: cette grande personne peut tout comprendre, mĂȘme les livres pour enfants. Jâai une troisiĂšme excuse: cette grande personne habite la France oĂč elle a faim et froid. Elle a bien besoin dâĂȘtre consolĂ©e.
Ak vĆĄetky tieto dĂŽvody nestaÄia, pristanem na to, ĆŸe tĂșto kniĆŸku venujem dieĆ„aĆ„u, ktorĂœm ten dospelĂœ Älovek kedysi bol. VĆĄetci dospelĂ boli najprv deĆ„mi. (Ale mĂĄloktorĂœ z nich sa na to pamĂ€tĂĄ.) Opravujem teda svoje venovanie:
Si toutes ces excuses ne suffisent pas, je veux bien dĂ©dier ce livre Ă lâenfant quâa Ă©tĂ© autrefois cette grande personne. Toutes les grandes personnes ont dâabord Ă©tĂ© des enfants. (Mais peu dâentre elles sâen souviennent.) Je corrige donc ma dĂ©dicace:
LĂONOVI WERTHOVI, KEÄ BOL MALĂM CHLAPCOM
Ă LĂON WERTH QUAND IL ĂTAIT PETIT GARĂON
I
PREMIER CHAPITRE
KeÄ som mal ĆĄesĆ„ rokov, videl som raz v kniĆŸke o pralese, Äo sa volala âPravdivĂ© prĂbehyâ, nĂĄdhernĂœ obrĂĄzok. Bol na Ćom veÄŸhad krĂĄÄŸovskĂœ, ako prehÄșta akĂ©hosi dravca. Tu je kĂłpia tej kresby:
Lorsque jâavais six ans jâai vu, une fois, une magnifique image, dans un livre sur la ForĂȘt Vierge qui sâappelait «Histoires VĂ©cues». Ăa reprĂ©sentait un serpent boa qui avalait un fauve. VoilĂ la copie du dessin.
V kniĆŸke sa vravelo: âVeÄŸhady prehÄștajĂș svoju korisĆ„ celĂș, nerozhryzĂș ju. Potom sa nemĂŽĆŸu ani pohnĂșĆ„ a pri jej trĂĄvenĂ prespia aj ĆĄesĆ„ mesiacov.â
On disait dans le livre: «Les serpents boas avalent leur proie tout entiÚre, sans la mùcher. Ensuite ils ne peuvent plus bouger et ils dorment pendant les six mois de leur digestion».
VeÄŸa som vtedy premĂœĆĄÄŸal o dobrodruĆŸstvĂĄch v dĆŸungli a potom sa i mne podarilo farebnou ceruzkou naÄrtnĂșĆ„ prvĂș kresbu. Moju kresbu ÄĂslo jeden. Bola takĂĄto:
Jâai alors beaucoup rĂ©flĂ©chi sur les aventures de la jungle et, Ă mon tour, jâai rĂ©ussi, avec un crayon de couleur, Ă tracer mon premier dessin. Mon dessin numĂ©ro 1. Il Ă©tait comme ça:
UkĂĄzal som svoje majstrovskĂ© dielo dospelĂœm a spĂœtal som sa, Äi im kresba nahĂĄĆa strach.
Jâai montrĂ© mon chef dâĆuvre aux grandes personnes et je leur ai demandĂ© si mon dessin leur faisait peur.
Odpovedali mi: âPreÄo by mal klobĂșk nahĂĄĆaĆ„ strach?â
Elles mâont rĂ©pondu:
â Pourquoi un chapeau ferait-il peur?
Moja kresba nepredstavovala klobĂșk. Predstavovala veÄŸhada krĂĄÄŸovskĂ©ho, ako trĂĄvi slona. Nakreslil som teda vnĂștrajĆĄok veÄŸhada, aby to dospelĂ mohli pochopiĆ„. VĆŸdy potrebujĂș nejakĂ© vysvetlenia. Moja kresba ÄĂslo dva bola takĂĄto:
Mon dessin ne reprĂ©sentait pas un chapeau. Il reprĂ©sentait un serpent boa qui digĂ©rait un Ă©lĂ©phant. Jâai alors dessinĂ© lâintĂ©rieur du serpent boa, afin que les grandes personnes puissent comprendre. Elles ont toujours besoin dâexplications. Mon dessin numĂ©ro 2 Ă©tait comme ça:
DospelĂ mi poradili, aby som prestal kresliĆ„ otvorenĂ© alebo zatvorenĂ© veÄŸhady a aby som sa radĆĄej zaujĂmal o zemepis, dejepis, poÄty a gramatiku. Tak som sa teda vo veku ĆĄiestich rokov vzdal skvelej maliarskej kariĂ©ry.
Les grandes personnes mâont conseillĂ© de laisser de cĂŽtĂ© les dessins de serpents boas ouverts ou fermĂ©s, et de mâintĂ©resser plutĂŽt Ă la gĂ©ographie, Ă lâhistoire, au calcul et Ă la grammaire. Câest ainsi que jâai abandonnĂ©, Ă lâĂąge de six ans, une magnifique carriĂšre de peintre.
Odradil ma neĂșspech mojej kresby ÄĂslo jeden a mojej kresby ÄĂslo dva. DospelĂ sami nikdy niÄ nechĂĄpu a deti to unavuje, keÄ im treba stĂĄle a stĂĄle Äosi vysvetÄŸovaĆ„.
Jâavais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© par lâinsuccĂšs de mon dessin numĂ©ro 1 et de mon dessin numĂ©ro 2. Les grandes personnes ne comprennent jamais rien toutes seules, et câest fatigant, pour les enfants, de toujours leur donner des explications.
Musel som si teda vybraĆ„ inĂ© povolanie a nauÄil som sa pilotovaĆ„ lietadlo. Lietal som skoro po celom svete. A len Äo je pravda, zemepis mi bol veÄŸmi na osoh.
Jâai donc dĂ» choisir un autre mĂ©tier et jâai appris Ă piloter des avions. Jâai volĂ© un peu partout dans le monde. Et la gĂ©ographie, câest exact, mâa beaucoup servi.
Na prvĂœ pohÄŸad som rozoznal ÄĂnu od Arizony. Je to naozaj uĆŸitoÄnĂ©, keÄ Älovek v noci zablĂșdi.
Je savais reconnaĂźtre, du premier coup dâĆil, la Chine de lâArizona. Câest trĂšs utile, si lâon est Ă©garĂ© pendant la nuit.
Tak som mal v ĆŸivote veÄŸmi mnoho prĂleĆŸitostĂ stĂœkaĆ„ sa s mnoĆŸstvom vĂĄĆŸnych ÄŸudĂ. Ćœil som dlho s dospelĂœmi. Pozoroval som ich celkom zblĂzka. Moju mienku to priveÄŸmi nezlepĆĄilo.
Jâai ainsi eu, au cours de ma vie, des tas de contacts avec des tas de gens sĂ©rieux. Jâai beaucoup vĂ©cu chez les grandes personnes. Je les ai vues de trĂšs prĂšs. Ăa nâa pas trop amĂ©liorĂ© mon opinion.
KeÄ som medzi nimi stretol niekoho, Äo sa mi zdal trochu bystrejĆĄĂ, skĂșsil som to uĆho s kresbou ÄĂslo jeden, ktorĂș som si stĂĄle schovĂĄval. Chcel som vedieĆ„, Äi je naozaj chĂĄpavĂœ.
Quand jâen rencontrais une qui me paraissait un peu lucide, je faisais lâexpĂ©rience sur elle de mon dessin numĂ©ro 1 que jâai toujours conservĂ©. Je voulais savoir si elle Ă©tait vraiment comprĂ©hensive.
Ale zakaĆŸdĂœm mi odpovedal: âTo je klobĂșk.â
Mais toujours elle me répondait:
â Câest un chapeau.
A tak som mu nerozprĂĄval ani o veÄŸhadoch, ani o pralesoch, ani o hviezdach. PrispĂŽsobil som sa jeho chĂĄpavosti. RozprĂĄval som mu o bridĆŸi, o golfe, o politike a o kravatĂĄch. A dospelĂœ bol veÄŸmi spokojnĂœ, ĆŸe spoznal takĂ©ho rozumnĂ©ho Äloveka.
Alors je ne lui parlais ni de serpents boas, ni de forĂȘts vierges, ni dâĂ©toiles. Je me mettais Ă sa portĂ©e. Je lui parlais de bridge, de golf, de politique et de cravates. Et la grande personne Ă©tait bien contente de connaĂźtre un homme aussi raisonnable.
II
CHAPITRE II
Tak som ĆŸil samotĂĄrsky a nemal som nikoho, s kĂœm by som si vĂĄĆŸne pohovoril, aĆŸ do tĂœch Äias, kĂœm ma pred ĆĄiestimi rokmi nepostihla na saharskej pĂșĆĄti porucha motora.
Jâai ainsi vĂ©cu seul, sans personne avec qui parler vĂ©ritablement, jusquâĂ une panne dans le dĂ©sert du Sahara, il y a six ans.
Äosi sa v Ćom polĂĄmalo. A pretoĆŸe som nemal so sebou ani mechanika, ani cestujĂșcich, chystal som sa, ĆŸe sa tĂș neÄŸahkĂș opravu pokĂșsim urobiĆ„ sĂĄm.
Quelque chose sâĂ©tait cassĂ© dans mon moteur. Et comme je nâavais avec moi ni mĂ©canicien, ni passagers, je me prĂ©parai Ă essayer de rĂ©ussir, tout seul, une rĂ©paration difficile.
Bola to pre mĆa otĂĄzka ĆŸivota alebo smrti. PitnĂș vodu som mal sotva na osem dnĂ.
CâĂ©tait pour moi une question de vie ou de mort. Jâavais Ă peine de lâeau Ă boire pour huit jours.
PrvĂœ veÄer som teda zaspal na piesku, tisĂc mĂÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. Bol som oveÄŸa opustenejĆĄĂ ako stroskotanec na plti uprostred oceĂĄna.
Le premier soir je me suis donc endormi sur le sable Ă mille milles de toute terre habitĂ©e. JâĂ©tais bien plus isolĂ© quâun naufragĂ© sur un radeau au milieu de lâocĂ©an.
Tak si viete predstaviĆ„, akĂœ som bol prekvapenĂœ, keÄ ma na svitanĂ zobudil ÄudnĂœ hlĂĄsok. Povedal:
Alors vous imaginez ma surprise, au lever du jour, quand une drĂŽle de petite voix mâa rĂ©veillĂ©. Elle disait:
â ProsĂm⊠nakresli mi oveÄku!
â Sâil vous plaĂźt⊠dessine-moi un mouton!
â ÄoĆŸe?
â Hein!
â Nakresli mi oveÄkuâŠ
â Dessine-moi un moutonâŠ
VyskoÄil som na rovnĂ© nohy, akoby do mĆa udrel blesk. Poriadne som si pretrel oÄi. Dobre som sa podĂval. A zazrel som veÄŸmi zvlĂĄĆĄtneho chlapÄeka, ktorĂœ ma vĂĄĆŸne pozoroval.
Jâai sautĂ© sur mes pieds comme si jâavais Ă©tĂ© frappĂ© par la foudre. Jâai bien frottĂ© mes yeux. Jâai bien regardĂ©. Et jâai vu un petit bonhomme tout Ă fait extraordinaire qui me considĂ©rait gravement.
Toto je jeho najlepĆĄĂ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„.
VoilĂ le meilleur portrait que, plus tard, jâai rĂ©ussi Ă faire de lui.
Prirodzene, moja kresba nie je ani zÄaleka takĂĄ oÄarujĂșca ako jej model. Ja za to nemĂŽĆŸem. DospelĂ mi vzali odvahu staĆ„ sa slĂĄvnym maliarom, keÄ som mal ĆĄesĆ„ rokov, a ja som sa nauÄil kresliĆ„ iba zatvorenĂ© a otvorenĂ© veÄŸhady.
Mais mon dessin, bien sĂ»r, est beaucoup moins ravissant que le modĂšle. Ce nâest pas ma faute. Jâavais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© dans ma carriĂšre de peintre par les grandes personnes, Ă lâĂąge de six ans, et je nâavais rien appris Ă dessiner, sauf les boas fermĂ©s et les boas ouverts.
ZaÄudovane som teda vyvaÄŸoval oÄi na to zjavenie. NezabĂșdajte, ĆŸe som bol na tisĂc mĂÄŸ Äaleko od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. A ten chlapÄek sa mi nezdal ani zmĂ€tenĂœ, ani na smrĆ„ unavenĂœ, ani polomĆtvy od hladu, ani polomĆtvy od smĂ€du, ani na smrĆ„ vyÄŸakanĂœ.
Je regardai donc cette apparition avec des yeux tout ronds dâĂ©tonnement. Nâoubliez pas que je me trouvais Ă mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Or mon petit bonhomme ne me semblait ni Ă©garĂ©, ni mort de fatigue, ni mort de faim, ni mort de soif, ni mort de peur.
VĂŽbec nevyzeral ako dieĆ„a, Äo sa stratilo uprostred pĂșĆĄte, tisĂc mĂÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. KeÄ sa mi napokon podarilo prehovoriĆ„, povedal som mu:
Il nâavait en rien lâapparence dâun enfant perdu au milieu du dĂ©sert, Ă mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Quand je rĂ©ussis enfin Ă parler, je lui dis:
âAle⊠Äo tu robĂĆĄ?
â Mais⊠quâest-ce que tu fais lĂ ?
A tu mi celkom tichuÄko, ako Äosi veÄŸmi vĂĄĆŸne, zopakoval:
Et il me répéta alors, tout doucement, comme une chose trÚs sérieuse:
â ProsĂm⊠nakresli mi oveÄkuâŠ
â Sâil vous plaĂźt⊠dessine-moi un moutonâŠ
KeÄ na nĂĄs tajomstvo silne zapĂŽsobĂ, neopovĂĄĆŸime sa neposlĂșchnuĆ„. Aj keÄ sa mi to zdalo na tomto mieste, vzdialenom tisĂc mĂÄŸ od vĆĄetkĂœch obĂœvanĂœch miest, a v nebezpeÄenstve smrti nezmyselnĂ©, vytiahol som z vrecka papier a plniace pero.
Quand le mystĂšre est trop impressionnant, on nâose pas dĂ©sobĂ©ir. Aussi absurde que cela me semblĂąt Ă mille milles de tous les endroits habitĂ©s et en danger de mort, je sortis de ma poche une feuille de papier et un stylographe.
Ale vtom som si spomenul, ĆŸe som sa uÄil najmĂ€ zemepis, dejepis, poÄty a gramatiku, a povedal som chlapÄekovi (trochu namrzene), ĆŸe neviem kresliĆ„. Odpovedal mi:
Mais je me rappelai alors que jâavais surtout Ă©tudiĂ© la gĂ©ographie, lâhistoire, le calcul et la grammaire et je dis au petit bonhomme (avec un peu de mauvaise humeur) que je ne savais pas dessiner. Il me rĂ©pondit:
â To niÄ. Nakresli mi oveÄku.
â Ăa ne fait rien. Dessine-moi un mouton.
PretoĆŸe som nikdy nekreslil oveÄku, naÄrtol som mu jednu z tĂœch dvoch kresieb, Äo som bol schopnĂœ urobiĆ„. Toto je jeho najlepĆĄĂ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„. TĂș so zatvorenĂœm veÄŸhadom. A celĂœ ohromenĂœ som poÄĂșval, ako mi chlapÄek vravĂ:
Comme je nâavais jamais dessinĂ© un mouton je refis, pour lui, lâun des deux seuls dessins dont jâĂ©tais capable. Celui du boa fermĂ©. Et je fus stupĂ©fait dâentendre le petit bonhomme me rĂ©pondre:
â Nie! Nie! Ja nechcem slona vo veÄŸhadovi. VeÄŸhad je veÄŸmi nebezpeÄnĂœ a slon zaberie veÄŸa miesta. U mĆa je vĆĄetko maliÄkĂ©. Potrebujem oveÄku. Nakresli mi oveÄku.
â Non! Non! Je ne veux pas dâun Ă©lĂ©phant dans un boa. Un boa câest trĂšs dangereux, et un Ă©lĂ©phant câest trĂšs encombrant. Chez moi câest tout petit. Jâai besoin dâun mouton. Dessine-moi un mouton.
Tak som nakreslil.
Alors jâai dessinĂ©.
Pozorne si ju prezrel, potom povedal:
Il regarda attentivement, puis:
â Nie! TĂĄto je uĆŸ veÄŸmi chorĂĄ. Urob mi druhĂș.
â Non! Celui-lĂ est dĂ©jĂ trĂšs malade. Fais-en un autre.
Nakreslil som.
Je dessinai:
MĂŽj priateÄŸ sa milo, zhovievavĂ© usmial.
Mon ami sourit gentiment, avec indulgence:
â Ale veÄ vidĂƥ⊠to nie je oveÄka, to je baran. MĂĄ rohyâŠ
â Tu vois bien⊠ce nâest pas un mouton, câest un bĂ©lier. Il a des cornesâŠ
NuĆŸ som kresbu opÀƄ prerĂĄbal:
Je refis donc encore mon dessin:
No odmietol ju ako predoƥlé:
Mais il fut refusé, comme les précédents:
â TĂĄto je veÄŸmi starĂĄ. Chcem takĂș oveÄku, Äo bude dlho ĆŸiĆ„.
â Celui-lĂ est trop vieux. Je veux un mouton qui vive longtemps.
UĆŸ som strĂĄcal trpezlivosĆ„, pretoĆŸe som sa ponĂĄhÄŸal, aby som sa mohol pustiĆ„ do odmontovania motora, tak som iba naÄarbal kresbu:
Alors, faute de patience, comme jâavais hĂąte de commencer le dĂ©montage de mon moteur, je griffonnai ce dessin-ci.
A vyhlĂĄsil som:
Et je lançai:
â To je debniÄka. VnĂștri je oveÄka, akĂș chceĆĄ.
â Ăa câest la caisse. Le mouton que tu veux est dedans.
No bol som naozaj prekvapenĂœ, keÄ som videl, ako sa tvĂĄr mĂŽjho malĂ©ho kritika rozĆŸiarila:
Mais je fus bien surpris de voir sâilluminer le visage de mon jeune juge:
â Je celkom takĂĄ, akĂș som chcel! MyslĂĆĄ, ĆŸe tĂĄto oveÄka bude potrebovaĆ„ veÄŸa trĂĄvy?
â Câest tout Ă fait comme ça que je le voulais! Crois-tu quâil faille beaucoup dâherbe Ă ce mouton?
â PreÄo?
â Pourquoi?
â PretoĆŸe u mĆa je vĆĄetko maliÄkĂ©âŠ
â Parce que chez moi câest tout petitâŠ
â UrÄite jej postaÄĂ. Dal som ti celkom malĂș oveÄku. Sklonil hlavu nad kresbu:
â Ăa suffira sĂ»rement. Je tâai donnĂ© un tout petit mouton.
â Nie je aĆŸ takĂĄ maliÄkå⊠Pozri! ZaspalaâŠ
Il pencha la tĂȘte vers le dessin:
â Pas si petit que ça⊠Tiens! Il sâest endormiâŠ
Takto som sa zoznĂĄmil s MalĂœm princom.
Et câest ainsi que je fis la connaissance du petit prince.
III
CHAPITRE III
Dlho mi trvalo, kĂœm som pochopil, odkiaÄŸ priĆĄiel. MalĂœ princ mi klĂĄdol veÄŸa otĂĄzok, no zdalo sa mi, akoby tie moje nikdy nepoÄul.
Il me fallut longtemps pour comprendre dâoĂč il venait. Le petit prince, qui me posait beaucoup de questions, ne semblait jamais entendre les miennes.
VĆĄetko mi postupne odhalili slovĂĄ, Äo mu nĂĄhodou vykÄșzli. Tak naprĂklad, keÄ zazrel po prvĂœ raz moje lietadlo (nenakreslĂm lietadlo, pre mĆa je to priveÄŸmi zloĆŸitĂĄ kresba), spĂœtal sa ma:
Ce sont des mots prononcĂ©s par hasard qui, peu Ă peu, mâont tout rĂ©vĂ©lĂ©. Ainsi, quand il aperçut pour la premiĂšre fois mon avion (je ne dessinerai pas mon avion, câest un dessin beaucoup trop compliquĂ© pour moi) il me demanda:
â Äo je to za vec?
â Quâest ce que câest que cette chose-lĂ ?
â To nie je vec. To lieta. Je to lietadlo⊠Moje lietadlo.
â Ce nâest pas une chose. Ăa vole. Câest un avion. Câest mon avion.
A bol som hrdĂœ, ĆŸe mu mĂŽĆŸem oznĂĄmiĆ„, ĆŸe lietam. Vtom vykrĂkol:
Et jâĂ©tais fier de lui apprendre que je volais. Alors il sâĂ©cria:
â ÄoĆŸe! Ty si spadol z neba!
â Comment! tu es tombĂ© du ciel!
â Ăno, â skromne som odpovedal.
â Oui, fis-je modestement.
â Ach? To je smieĆĄneâŠ
â Ah! ça câest drĂŽleâŠ
A MalĂœ princ vybuchol do veÄŸkĂ©ho smiechu, Äo ma straĆĄne rozhorÄilo. ĆœelĂĄm si, aby sa moje nehody brali vĂĄĆŸne. Potom dodal:
Et le petit prince eut un trĂšs joli Ă©clat de rire qui mâirrita beaucoup. Je dĂ©sire que lâon prenne mes malheurs au sĂ©rieux. Puis il ajouta:
â Tak aj ty prichĂĄdzaĆĄ z neba! A z ktorej planĂ©ty?
â Alors, toi aussi tu viens du ciel! De quelle planĂšte es-tu?
HneÄ som vytuĆĄil, ĆŸe tĂœm vrhĂĄ trochu svetla do tajomstva svojej prĂtomnosti na tomto mieste, a rĂœchlo som sa spĂœtal:
Jâentrevis aussitĂŽt une lueur, dans le mystĂšre de sa prĂ©sence, et jâinterrogeai brusquement:
â Teda ty prichĂĄdzaĆĄ z nejakej inej planĂ©ty?
â Tu viens donc dâune autre planĂšte?
No neodpovedal mi. Mierne pokrĂștil hlavou a neprestal hÄŸadieĆ„ na moje lietadlo. O chvĂÄŸu sa ozval:
Mais il ne me rĂ©pondit pas. Il hochait la tĂȘte doucement tout en regardant mon avion:
â To je pravda, na tomto si nemohol prĂsĆ„ z veÄŸkej diaÄŸkyâŠ
â Câest vrai que, lĂ -dessus, tu ne peux pas venir de bien loinâŠ
A nadlho sa zasnĂval. Potom si vytiahol z vrecka moju oveÄku a zahÄșbil sa do obdivovania svojho pokladu.
Et il sâenfonça dans une rĂȘverie qui dura longtemps. Puis, sortant mon mouton de sa poche, il se plongea dans la contemplation de son trĂ©sor.
Viete si predstaviĆ„, akĂș zvedavosĆ„ mohlo vo mne vzbudiĆ„ jeho polopriznanie o âinĂœch planĂ©tachâ. PokĂșsil som sa teda dozvedieĆ„ o tom viac:
Vous imaginez combien jâavais pu ĂȘtre intriguĂ© par cette demi-confidence sur «les autres planĂštes». Je mâefforçai donc dâen savoir plus long:
â OdkiaÄŸ prichĂĄdzaĆĄ, milĂœ chlapÄek? Kde je to tvoje âu mĆaâ? Kam chceĆĄ odniesĆ„ moju oveÄku?
â DâoĂč viens-tu mon petit bonhomme? OĂč est-ce «chez toi»? OĂč veux-tu emporter mon mouton?
Odpovedal mi po chvĂli tichĂ©ho zamyslenia:
Il me répondit aprÚs un silence méditatif:
â DebniÄka, Äo si mi dal, je naozaj dobrĂĄ, v noci ju mĂŽĆŸe pouĆŸĂvaĆ„ ako domÄek.
â Ce qui est bien, avec la caisse que tu mâas donnĂ©e, câest que, la nuit, ça lui servira de maison.
â PravdaĆŸe. A keÄ budeĆĄ dobrĂœ, dĂĄm ti aj povrĂĄzok, aby si ju cez deĆ mohol priviazaĆ„. A kolĂk.
â Bien sĂ»r. Et si tu es gentil, je te donnerai aussi une corde pour lâattacher pendant le jour. Et un piquet.
Tento nåvrh akoby Malého princa pohorƥil.
La proposition parut choquer le petit prince:
â PriviazaĆ„? To je ÄudnĂœ nĂĄpad!
â Lâattacher? Quelle drĂŽle dâidĂ©e!
â No ak ju nepriviaĆŸeĆĄ, hocikam zĂĄjde a stratĂ sa.
â Mais si tu ne lâattaches pas, il ira nâimporte oĂč, et il se perdraâŠ
A mĂŽj priateÄŸ zase vybuchol do smiechu:
Et mon ami eut un nouvel Ă©clat de rire:
â Ale kam by mala ĂsĆ„!
â Mais oĂč veux-tu quâil aille!
â Hocikam. Rovno dopreduâŠ
â Nâimporte oĂč. Droit devant luiâŠ
Tu MalĂœ princ vĂĄĆŸne poznamenal:
Alors le petit prince remarqua gravement:
â NiÄ sa nestane, u mĆa je to takĂ© malĂ©!
â Ăa ne fait rien, câest tellement petit, chez moi!
A moĆŸno trochu skÄŸĂșÄene dodal:
Et, avec un peu de mĂ©lancolie, peut-ĂȘtre, il ajouta:
â Ak ide Älovek rovno dopredu, Äaleko nezĂĄjdeâŠ
â Droit devant soi on ne peut pas aller bien loinâŠ
Reklama