Malý princ / El Principito — w językach słowackim i hiszpańskim. Strona 9

Słowacko-hiszpańska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

— Chlapček môj, chcem ešte počuť, ako sa smeješ…

— Muchachito, quiero oír otra vez tu risa…

Ale on mi povedal:

Pero él me dijo:

— Túto noc to bude rok. Moja hviezda sa ocitne práve nad miestom, kam som vlani spadol…

— Esta noche hará un año. Mi estrella se encontrará precisamente encima del lugar donde caí el año pasado…

— Chlapček môj, však je tá historka o hadovi, o schôdzke s ním a o hviezde len zlým snom?

— ¿No es cierto —le interrumpí— que toda esta historia de serpientes, de citas y de estrellas es tan sólo una pesadilla?

Ale on mi neodpovedal na túto otázku.

Pero el principito no respondió a mi pregunta y dijo:

Povedal:
— To, čo je dôležité, je neviditeľné…

— Lo más importante nunca se ve…

— Pravdaže…

— Indudablemente…

— Je to ako s tou kvetinou. Ak máš rád jednu kvetinu, ktorá je na nejakej hviezde, je veľmi príjemné hľadieť v noci na nebo. Všetky hviezdy zakvitnú.

— Es lo mismo que la flor. Si te gusta una flor que habita en una estrella, es muy dulce mirar al cielo por la noche. Todas las estrellas han florecido.

— Pravdaže…

— Es indudable…

— Je to ako s tou vodou. Tá, z ktorej si sa mi dal napiť, bola ako hudba, vďaka hriadeľu a povrazu… spomínaš si… bola dobrá.

— Es como el agua. La que me diste a beber, gracias a la roldana y la cuerda, era como una música ¿te acuerdas? ¡Qué buena era!

— Pravdaže…

— Sí, cierto…

— V noci sa budeš dívať na hviezdy. Tá moja je primalá, aby som ti mohol ukázať, kde je. Je to tak lepšie. Moja hviezda bude pre teba jedna z mnohých hviezd. Budeš sa teda rád dívať na všetky hviezdy… Všetky budú tvojimi priateľkami. A ešte ti dám darček…

— Por la noche mirarás las estrellas; mi casa es demasiado pequeña para que yo pueda señalarte dónde se encuentra. Así es mejor; mi estrella será para ti una cualquiera de ellas. Te gustará entonces mirar todas las estrellas. Todas ellas serán tus amigas. Y además, te haré un regalo…

Opäť sa zasmial.

Y rió una vez más.

— Ach, chlapček, chlapček môj, tak rád počúvam tento smiech!

— ¡Ah, muchachito, muchachito, cómo me gusta oír tu risa!

— Práve to bude môj darček… bude to ako s tou vodou…

— Mi regalo será ése precisamente, será como el agua…

— Čo tým chceš povedať?

— ¿Qué quieres decir?

— Ľudia majú svoje hviezdy, ale ony neznamenajú pre všetkých to isté. Pre jedných, čo cestujú, sú hviezdy sprievodcami. Pre druhých sú iba malými svetielkami. Pre iných, čo sú učencami, znamenajú problémy. Pre môj ho biznismena boli zo zlata. Ale všetky tie hviezdy mlčia. Ty budeš mať také hviezdy, aké nemá nikto…

— La gente tiene estrellas que no son las mismas. Para los que viajan, las estrellas son guías; para otros sólo son pequeñas lucecitas. Para los sabios las estrellas son problemas. Para mi hombre de negocios, eran oro. Pero todas esas estrellas se callan. Tú tendrás estrellas como nadie ha tenido…

— Čo tým chceš povedať?

— ¿Qué quieres decir?

— Keď budeš v noci hľadieť na nebo, bude sa ti zdať, akoby sa všetky hviezdy smiali, pretože ja budem bývať na jednej z nich, pretože ja sa budem na jednej z nich smiať. Ty budeš mať hviezdy, ktoré sa vedia smiať.

— Cuando por las noches mires al cielo, al pensar que en una de aquellas estrellas estoy yo riendo, será para ti como si todas las estrellas riesen. ¡Tú sólo tendrás estrellas que saben reír!

A znova sa zasmial.

Y rió nuevamente.

— A keď sa utešíš (človek sa vždy uteší), budeš rád, že si ma poznal. Budeš navždy mojím priateľom. Budeš mať chuť smiať sa spolu so mnou. A zavše otvoríš oblok iba tak pre potešenie…

— Cuando te hayas consolado (siempre se consuela uno) estarás contento de haberme conocido. Serás mi amigo y tendrás ganas de reír conmigo. Algunas veces abrirás tu ventana sólo por placer.

A tvoji priatelia budú veľmi prekvapení, že ťa vidia, ako sa pri pohľade na nebo smeješ. Vtedy im povieš: „Áno, hviezdy ma vždy rozosmejú.“ A oni si budú myslieť, že si sa zbláznil. Vyvediem ti tak pekný kúsok…

Y tus amigos quedarán asombrados de verte reír mirando al cielo. Tú les explicarás: “Las estrellas me hacen reír siempre”. Ellos te creerán loco. Y yo te habré jugado una mala pasada…

A znovu sa zasmial.

Y se rió otra vez.

— Bude to, akoby som ti dal namiesto hviezd množstvo malých zvončekov, čo sa vedia smiať…

— Será como si en vez de estrellas, te hubiese dado multitud de cascabelitos que saben reír…

A opäť sa zasmial. Potom zvážnel.

Una vez más dejó oír su risa y luego se puso serio.

— Vieš… túto noc… nepríď.

— Esta noche ¿sabes? no vengas…

— Neopustím ťa.

— No te dejaré.

— Budem vyzerať, akoby ma niečo bolelo… budem trochu vyzerať, akoby som umieral. Tak to býva. Nepríď sa na to pozerať, nie je to potrebné…

— Pareceré enfermo… Parecerá un poco que me muero… es así. ¡No vale la pena que vengas a ver eso…!

— Neopustím ťa.

— No te dejaré.

Ale jemu to robilo starosti.

Pero estaba preocupado.

— Vravím ti to… aj pre toho hada. Nesmie ťa uštipnúť… Hady sú zlé. Môžu uštipnúť len pre potešenie…

— Te digo esto por la serpiente; no debe morderte. Las serpientes son malas. A veces muerden por gusto…

— Neopustím ťa.

— He dicho que no te dejaré.

Ale čosi ho upokojilo.

Pero algo lo tranquilizó.

— Je pravda, že na druhé uštipnutie už jed nemajú…

— Bien es verdad que no tienen veneno para la segunda mordedura…

Tú noc som nezbadal, kedy sa vydal na cestu. Tichučko sa vytratil. Keď sa mi ho podarilo dohoniť, odhodlane, rýchlo kráčal dopredu. Povedal mi iba:

Aquella noche no lo vi ponerse en camino. Cuando le alcancé marchaba con paso rápido y decidido y me dijo solamente:

— Ach! Ty si tu…

— ¡Ah, estás ahí!

A chytil sa ma za ruku. Ale znova ho to začalo trápiť.

Me cogió de la mano y todavía se atormentó:

— Neurobil si dobre. Spôsobí ti to bolesť. Budem vyzerať ako mŕtvy, a nebude to pravda…

— Has hecho mal. Tendrás pena. Parecerá que estoy muerto, pero no es verdad.

Mlčal som.

Yo me callaba.

— Pochop, je to veľmi ďaleko. Nemôžem vziať so sebou toto telo. Je veľmi ťažké.

— ¿Comprendes? Es demasiado lejos y no puedo llevar este cuerpo que pesa demasiado.

Mlčal som.

Seguí callado.

— Ale to bude len ako stará opustená škrupina. A staré škrupiny, to nie je nič smutné.

— Será como una corteza vieja que se abandona. No son nada tristes las viejas cortezas…

Mlčal som.

Yo me callaba.

Stratil trochu odvahu. Ale pozbieral ešte všetky sily:

El principito perdió un poco de ánimo. Pero hizo un esfuerzo y dijo:

— Vieš, bude to pekné. Aj ja sa budem dívať na hviezdy. Všetky hviezdy budú studne so zhrdzaveným hriadeľom. Všetky hviezdy mi budú nalievať vodu…

— Será agradable ¿sabes? Yo miraré también las estrellas. Todas serán pozos con roldana herrumbrosa. Todas las estrellas me darán de beber.

Mlčal som.

Yo me callaba.

— Bude to také zábavné! Ty budeš mať päťsto miliónov malých zvončekov, ja budem mať päťsto miliónov studničiek…

— ¡Será tan divertido! Tú tendrás quinientos millones de cascabeles y yo quinientos millones de fuentes…

A zmĺkol aj on, pretože plakal…

El principito se calló también; estaba llorando.

— Tu je to. Nechaj ma urobiť jeden krok samého.

— Es allí; déjame ir solo.

A sadol si, lebo sa bál.

Se sentó porque tenía miedo.

Ešte dodal:

Dijo aún:

— Vieš… moja ruža… som za ňu zodpovedný! Je taká slabá! A taká naivná! Má iba štyri naničsúce tŕne, a tie ju majú chrániť proti svetu…

— ¿Sabes?… mi flor… soy responsable… ¡y ella es tan débil y tan inocente! Sólo tiene cuatro espinas para defenderse contra todo el mundo…

Aj ja som si sadol, pretože som už nevládal stáť. Povedal:

Me senté, ya no podía mantenerme en pie.

— Tak… To je všetko…

— Ahí está… eso es todo…

Ešte trochu váhal, potom vstal. Urobil krok. Ja som sa nemohol ani pohnúť.

Vaciló todavía un instante, luego se levantó y dio un paso. Yo no pude moverme.

Pri jeho členku sa iba mihol žltý záblesk. Chvíľu nehybne stál. Nevykríkol. Padal pomaly, ako padá strom. Dokonca to na piesku nespôsobilo nijaký hluk.

Un relámpago amarillo centelleó en su tobillo. Quedó un instante inmóvil, sin exhalar un grito. Luego cayó lentamente como cae un árbol, sin hacer el menor ruido a causa de la arena.

XXVII

XXVII

A odvtedy už veru prešlo šesť rokov… Nikdy som ešte tento príbeh nikomu nerozprával. Keď som sa znova stretol s priateľmi, boli veľmi radi, že ma vidia živého. Bol som smutný, ale vravel som im: „To je z únavy…“

Ahora hace ya seis años de esto. Jamás he contado esta historia y los compañeros que me vuelven a ver se alegran de encontrarme vivo. Estaba triste, pero yo les decía: “Es el cansancio”.

Už som sa trošku utešil. To znamená.., nie celkom. Ale dobre viem, že sa vrátil na svoju planétu, pretože na svitaní som jeho telo nenašiel. Nebolo to až také ťažké telo… V noci rád počúvam hviezdy. Je to ako päťsto miliónov zvončekov…

Al correr del tiempo me he consolado un poco, pero no completamente. Sé que ha vuelto a su planeta, pues al amanecer no encontré su cuerpo, que no era en realidad tan pesado… Y me gusta por la noche escuchar a las estrellas, que suenan como quinientos millones de cascabeles…

Ale stala sa mimoriadna vec. K náhubku, čo som nakreslil Malému princovi, zabudol som pripojiť kožený remienok! Nikdy ho nemohol ovečke priviazať. A tak sa pýtam: „Čo sa asi stalo na jeho planéte? Je veru možné, že ovečka zožrala ružu…“

Pero sucede algo extraordinario. Al bozal que dibujé para el principito se me olvidó añadirle la correa de cuero; no habrá podido atárselo al cordero. Entonces me pregunto: “¿Qué habrá sucedido en su planeta? Quizás el cordero se ha comido la flor…”

Raz si poviem: „Určite nie! Malý princ ju každú noc zakrýva skleným zvonom a ovečku si dobre stráži…“ Vtedy som šťastný. A všetky hviezdy sa tichučko smejú.

A veces me digo: “¡Seguro que no! El principito cubre la flor con su fanal todas las noches y vigila a su cordero”. Entonces me siento dichoso y todas las estrellas ríen dulcemente.

Raz si zasa poviem: „Niekedy je človek roztržitý, a to stačí! Jedného večera Malý princ možno zabudol na sklený zvon, alebo sa ovečka v noci ticho vykradla…“ Vtedy sa mi všetky zvončeky menia na slzy…!

Pero otras veces pienso: “Alguna que otra vez se distrae uno y eso basta. Si una noche ha olvidado poner el fanal o el cordero ha salido sin hacer ruido, durante la noche…”. Y entonces los cascabeles se convierten en lágrimas…

Je to naozaj veľká záhada. Pre vás, čo máte radi Malého princa, práve tak ako pre mňa nebude vesmír rovnaký ako predtým, ak niekde, nevie sa kde, ovečka, ktorú nepoznáme, zožrala, možno áno, možno nie, jednu ružu…

Y ahí está el gran misterio. Para ustedes que quieren al principito, lo mismo que para mí, nada en el universo habrá cambiado si en cualquier parte, quien sabe dónde, un cordero desconocido se ha comido o no se ha comido una rosa…

Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu — áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení…

Pero miren al cielo y pregúntense: el cordero ¿se ha comido la flor? Y veréis cómo todo cambia…

A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité!

¡Ninguna persona mayor comprenderá jamás que esto sea verdaderamente importante!

Toto je pre mňa tá najkrajšia a najsmutnejšia krajina na svete. Je to tá istá krajina ako na predchádzajúcej strane, ale nakreslil som ju ešte raz, aby som vám ju dobre ukázal. Tu sa Malý princ zjavil na Zemi, potom zmizol.

Este es para mí el paisaje más hermoso y el más triste del mundo. Es el mismo paisaje de la página anterior que he dibujado una vez más para que lo vean bien. Fue aquí donde el principito apareció sobre la Tierra, desapareciendo luego.

Zahľaďte sa pozorne na túto krajinu, aby ste si boli istí, že ju spoznáte, keď budete jedného dňa cestovať v Afrike po púšti. A keď tadiaľ náhodou budete prechádzať, naliehavo vás prosím, neponáhľajte sa, čakajte chvíľu tesne pod hviezdou!

Examínenlo atentamente para que sepan reconocerlo, si algún día, viajando por África cruzan el desierto. Si por casualidad pasan por allí, no se apresuren, se los ruego, y deténganse un poco, precisamente bajo la estrella.

Ak potom príde k vám dieťa, ak sa bude smiať, ak bude mať zlaté vlasy, ak nebude odpovedať, keď sa ho budete pýtať, ľahko uhádnete, kto to je. Buďte potom ku mne láskaví! Nenechávajte ma takého zarmúteného: rýchlo mi napíšte, že sa vrátil...

Si un niño llega hasta ustedes, si este niño ríe y tiene cabellos de oro y nunca responde a sus preguntas, adivinarán en seguida quién es. ¡Sean amables con él! Y comuníquenme rápidamente que ha regresado. ¡No me dejen tan triste!

1943

1943