Malý princ / El Principito — w językach słowackim i hiszpańskim. Strona 4

Słowacko-hiszpańska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

— Keby som prikázal niektorému generálovi, aby lietal z kvetiny na kvetinu ako motýľ, alebo aby napísal tragédiu, či aby sa premenil na morského vtáka, a ten generál by rozkaz nevykonal, kto by to zavinil, on, alebo ja?

— Si yo le diera a un general la orden de volar de flor en flor como una mariposa, o de escribir una tragedia, o de transformarse en ave marina y el general no ejecutase la orden recibida ¿de quién sería la culpa, mía o de él?

— Boli by ste to vy, — pevne odpovedal Malý princ.

— La culpa sería de usted —le dijo el principito con firmeza.

— Správne. Od každého treba žiadať len to, čo môže dať, — pokračoval kráľ. — Autorita sa zakladá predovšetkým na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora, urobí revolúciu. Ja mám právo vyžadovať poslušnosť, pretože moje rozkazy sú rozumné.

— Exactamente. Sólo hay que pedir a cada uno, lo que cada uno puede dar —continuó el rey. La autoridad se apoya antes que nada en la razón. Si ordenas a tu pueblo que se tire al mar, el pueblo hará la revolución. Yo tengo derecho a exigir obediencia, porque mis órdenes son razonables.

— A čo ten môj západ slnka? — pripomenul mu Malý princ, ktorý nikdy nezabúdal na otázku, keď ju už raz položil.

— ¿Entonces mi puesta de sol? —recordó el principito, que jamás olvidaba su pregunta una vez que la había formulado.

— Budeš mať ten svoj západ slnka. Vyžiadam si ho. Ale vo svojej vladárskej múdrosti počkám, kým budú priaznivé podmienky.

— Tendrás tu puesta de sol. La exigiré. Pero, según me dicta mi ciencia gobernante, esperaré que las condiciones sean favorables.

— A kedy to bude? — zaujímal sa Malý princ.

— ¿Y cuándo será eso?

— Hm, hm! — zamumlal kráľ a najprv nazrel do hrubé ho kalendára. — Hm, hm, bude to asi… asi… bude to dnes večer asi o tri štvrte na osem. A uvidíš, ako presne sa plnia moje príkazy.

— ¡Ejem, ejem! —le respondió el rey, consultando previamente un enorme calendario—, ¡ejem, ejem! será hacia… hacia… será hacia las siete cuarenta. Ya verás cómo se me obedece.

Malý princ zívol. Ľutoval, že prišiel o západ slnka. A už sa aj trochu nudil.

El principito bostezó. Lamentaba su puesta de sol frustrada y además se estaba aburriendo ya un poco.

— Nemám tu už čo robiť, — povedal kráľovi. — Idem za sa ďalej!

— Ya no tengo nada que hacer aquí —le dijo al rey—. Me voy.

— Neodchádzaj, — povedal kráľ, veď bol taký pyšný, že má poddaného. — Neodchádzaj, vymenúvam ťa za ministra!

— No partas —le respondió el rey que se sentía muy orgulloso de tener un súbdito—, no te vayas y te hago ministro.

— Za ministra čoho?

— ¿Ministro de qué?

— Za ministra… za ministra spravodlivosti!

— ¡De… de justicia!

— Ale tu niet koho súdiť!

— ¡Pero si aquí no hay nadie a quien juzgar!

— To sa nevie, — odpovedal mu kráľ. — Ešte som nevy konal cestu okolo svojho kráľovstva. Som už veľmi starý, nemám tu miesto pre koč, a chôdza ma unavuje.

— Eso no se sabe —le dijo el rey—. Nunca he recorrido todo mi reino. Estoy muy viejo y el caminar me cansa. Y como no hay sitio para una carroza…

— Och! Ale ja som ho už celé videl, — povedal Malý princ a naklonil sa, aby sa ešte raz pozrel na druhú stranu planéty. — Ani tam na druhej strane nikto nie je…

— ¡Oh! Pero yo ya he visto… —dijo el principito que se inclinó para echar una ojeada al otro lado del planeta—. Allá abajo no hay nadie tampoco..

— Budeš teda súdiť sám seba, — odpovedal mu kráľ. — To je najťažšie. Je oveľa ťažšie súdiť samého seba ako svojho blížneho. Ak sa ti podarí samého seba dobre súdiť, bude to znamenať, že si ozajstný mudrc.

— Te juzgarás a ti mismo —le respondió el rey—. Es lo más difícil. Es mucho más difícil juzgarse a sí mismo, que juzgar a los otros. Si consigues juzgarte rectamente es que eres un verdadero sabio.

— Súdiť samého seba môžem hocikde, — vravel Malý princ. — Nemusím bývať práve tu.

— Yo puedo juzgarme a mí mismo en cualquier parte y no tengo necesidad de vivir aquí.

— Hm, hm! — zamumlal kráľ. — Myslím, že na mojej planéte musí byť niekde stará myš. Počujem ju v noci. Môžeš súdiť tú starú myš. Z času na čas ju odsúdiš na smrť. Tak bude jej život závisieť od tvojej spravodlivosti. Ale ty jej za každým udelíš milosť, aby ti ostala. Je tu len jedna jediná.

— ¡Ejem, ejem! Creo —dijo el rey— que en alguna parte del planeta vive una rata vieja; yo la oigo por la noche. Tu podrás juzgar a esta rata vieja. La condenarás a muerte de vez en cuando. Su vida dependería de tu justicia y la indultarás en cada juicio para conservarla, ya que no hay más que una.

— Ja nemám rád, keď sa odsudzuje na smrť, — odpove— dal Malý princ, — a naozaj si myslím, že odídem.

— A mí no me gusta condenar a muerte a nadie —dijo el principito—. Creo que me voy a marchar.

— Nie, — povedal kráľ.

— No —dijo el rey.

Ale Malý princ bol už pripravený, a pretože nechcel starého vládcu zarmútiť, povedal:

Pero el principito, que habiendo terminado ya sus preparativos no quiso disgustar al viejo monarca, dijo:

— Ak si vaše veličenstvo želá, aby ho presne poslúchali, mohlo by mi dať rozumný rozkaz. Mohlo by mi, napríklad, prikázať, aby som odišiel skôr ako o minútu. Zdá sa mi, že podmienky sú priaznivé…

— Si Vuestra Majestad deseara ser obedecido puntualmente, podría dar una orden razonable. Podría ordenarme, por ejemplo, partir antes de un minuto. Me parece que las condiciones son favorables…

Pretože kráľ neodpovedal, Malý princ najprv váhal, potom so vzdychom odchádzal.

Como el rey no respondiera nada, el principito vaciló primero y con un suspiro emprendió la marcha.

— Menujem ťa svojím vyslancom, — poponáhľal sa vtom zakričať kráľ.

— ¡Te nombro mi embajador! —se apresuró a gritar el rey.

Tváril sa veľmi vznešene.

Tenía un aspecto de gran autoridad.

„Dospelí sú veľmi čudní,“ vravel si Malý princ počas svojej cesty.

“Las personas mayores son muy extrañas”, se decía el principito para sí mismo durante el viaje.

XI

XI

Na druhej planéte býval márnivec.

El segundo planeta estaba habitado por un vanidoso:

— Ach, ach! Prišiel ma navštíviť obdivovateľ! — vykríkol, len čo v diaľke zazrel Malého princa.

— ¡Ah! ¡Ah! ¡Un admirador viene a visitarme! —Gritó el vanidoso al divisar a lo lejos al principito.

Pretože márnivci vidia v ostatných ľuďoch svojich obdivovateľov.

Para los vanidosos todos los demás hombres son admiradores.

— Dobrý deň, — povedal Malý princ. — Máte čudný klobúk.

— ¡Buenos días! —dijo el principito—. ¡Qué sombrero tan raro tiene!

— Mám ho preto, aby som mohol pozdravovať, — odpovedal mu márnivec. — Aby som mohol pozdravovať, keď ma s jasotom vítajú. Bohužiaľ, tadiaľto nikdy nikto nejde.

— Es para saludar a los que me aclaman —respondió el vanidoso. Desgraciadamente nunca pasa nadie por aquí.

— Ach, naozaj? — povedal Malý princ, ktorý mu neporozumel.

— ¿Ah, sí? —preguntó sin comprender el principito.

— Zatlieskaj, — poradil mu teda márnivec.

— Golpea tus manos una contra otra —le aconsejó el vanidoso.

Malý princ zatlieskal. Márnivec nadvihol klobúk a skromne pozdravil.

El principito aplaudió y el vanidoso le saludó modestamente levantando el sombrero.

„Toto je zábavnejšie ako návšteva u kráľa,“ vravel si v duchu Malý princ. A opäť zatlieskal. Márnivec znova dvíhal klobúk z hlavy a pozdravoval.

“Esto parece más divertido que la visita al rey”, se dijo para sí el principito, que continuó aplaudiendo mientras el vanidoso volvía a saludarle quitándose el sombrero.

Jednotvárnosť takejto hry Malého princa po piatich minútach unavila.

A los cinco minutos el principito se cansó con la monotonía de aquel juego.

— Čo treba urobiť, aby klobúk spadol? — spýtal sa.

— ¿Qué hay que hacer para que el sombrero se caiga? —preguntó el principito.

Ale márnivec ho nepočul. Márnivci počujú iba chválu.

Pero el vanidoso no le oyó. Los vanidosos sólo oyen las alabanzas.

— Naozaj ma veľmi obdivuješ? — spýtal sa Malého princa.

— ¿Tú me admiras mucho, verdad? —preguntó el vanidoso al principito.

— Čo znamená obdivovať?

— ¿Qué significa admirar?

— Obdivovať znamená uznať, že som najkrajší, najlepšie oblečený, najbohatší a najinteligentnejší človek na planéte.

— Admirar significa reconocer que yo soy el hombre más bello, el mejor vestido, el más rico y el más inteligente del planeta.

— Ale veď si na svojej planéte sám!

— ¡Si tú estás solo en tu planeta!

— Urob mi tú radosť. Aj tak ma obdivuj!

— ¡Hazme ese favor, admírame de todas maneras!

— Obdivujem ťa, — povedal Malý princ, pokrčiac trochu plecami, — no ako ťa to len môže zaujímať?

— ¡Bueno! Te admiro —dijo el principito encogiéndose de hombros—, pero ¿para qué te sirve?

A Malý princ odišiel.

Y el principito se marchó.

„Dospelí sú rozhodne veľmi čudní,“ vravel si v duchu počas cesty.

“Decididamente, las personas mayores son muy extrañas”, se decía para sí el principito durante su viaje.

XII

XII

Na ďalšej planéte býval pijan. Táto návšteva bola veľmi krátka, ale Malý princ bol po nej veľmi skľúčený.

El tercer planeta estaba habitado por un bebedor. Fue una visita muy corta, pues hundió al principito en una gran melancolía.

— Čo tu robíš? — spýtal sa pijana, ktoré ho našiel, ako mlčky sedí pred radom prázdnych a radom plných fliaš.

— ¿Qué haces ahí? —preguntó al bebedor que estaba sentado en silencio ante un sinnúmero de botellas vacías y otras tantas botellas llenas.

— Pijem, — odpovedal pijan s pochmúrnymvýrazom.

— ¡Bebo! —respondió el bebedor con tono lúgubre.

— Prečo piješ? — pýtal sa ho Malý princ.

— ¿Por qué bebes? —volvió a preguntar el principito.

— Aby som zabudol, — odpovedal pijan.

— Para olvidar.

— Aby si zabudol? A na čo? — vyzvedal Malý princ, lebo ho už ľutoval.

— ¿Para olvidar qué? —inquirió el principito ya compadecido.

— Aby som zabudol, že sa hanbím, — priznal pijan a ovesil hlavu.

— Para olvidar que siento vergüenza —confesó el bebedor bajando la cabeza.

— Za čo sa hanbíš? — vypytoval sa Malý princ, lebo mu chcel pomôcť.

— ¿Vergüenza de qué? —se informó el principito deseoso de ayudarle.

— Hanbím sa, že pijem! — dodal pijan a načisto sa od mlčal.

— ¡Vergüenza de beber! —concluyó el bebedor, que se encerró nueva y definitivamente en el silencio.

A Malý princ celý zmätený odišiel.

Y el principito, perplejo, se marchó.

„Dospelí sú rozhodne veľmi, veľmi čudní,“ vravel si v duchu počas cesty.

“No hay la menor duda de que las personas mayores son muy extrañas”, seguía diciéndose para sí el principito durante su viaje.

XIII

XIII

Štvrtá planéta patrila biznismenovi. Ten človek bol taký zaujatý, že pri príchode Malého princa ani hlavu nezdvihol.

El cuarto planeta estaba ocupado por un hombre de negocios. Este hombre estaba tan abstraído que ni siquiera levantó la cabeza a la llegada del principito.

— Dobrý deň, — povedal mu Malý princ. — Vyhasla vám cigareta.

— ¡Buenos días! —le dijo éste—. Su cigarro se ha apagado.

— Tri a dva je päť. Päť a sedem dvanásť. Dvanásť a tri pätnásť. Dobrý deň. Pätnásť a sedem dvadsaťdva. Dvadsať dva a šesť dvadsaťosem. Nemám čas znova ju zapáliť. Dvadsaťšesť a päť tridsaťjeden. Uf! Robí to teda päťstojeden miliónov šesťstodvadsaťdvatisíc sedemstotridsaťjeden.

— Tres y dos cinco. Cinco y siete doce. Doce y tres quince. ¡Buenos días! Quince y siete veintidós. Veintidós y seis veintiocho. No tengo tiempo de encenderlo. Veintiocho y tres treinta y uno. ¡Uf! Esto suma quinientos un millones seiscientos veintidós mil setecientos treinta y uno.

— Päťsto miliónov čoho?

— ¿Quinientos millones de qué?

— Čože? Ty si ešte tu? Päťstojeden miliónov… už ne viem čoho… Mám toľko práce! Ja som vážny človek, ne zabávam sa táraním hlúpostí! Dva a päť sedem…

— ¿Eh? ¿Estás ahí todavía? Quinientos millones de… ya no sé… ¡He trabajado tanto! ¡Yo soy un hombre serio y no me entretengo en tonterías! Dos y cinco siete…

— Päťstojeden miliónov čoho? — opakoval Malý princ, pretože sa nikdy v živote nevzdal otázky, ktorú už raz položil.

— ¿Quinientos millones de qué? —volvió a preguntar el principito, que nunca en su vida había renunciado a una pregunta una vez que la había formulado.

Biznismen zodvihol hlavu:

El hombre de negocios levantó la cabeza:

— Za päťdesiatštyri rokov, čo bývam na tejto planéte, ma vyrušili len tri razy. Po prvý raz to bolo pred dvadsiatimi dvoma rokmi, keď sem spadol bohvieodkiaľ chrúst. Hrozne bzučal a ja som urobil štyri chyby pri spočítaní.

— Desde hace cincuenta y cuatro años que habito este planeta, sólo me han molestado tres veces. La primera, hace veintidós años, fue por un abejorro que había caído aquí de Dios sabe dónde. Hacía un ruido insoportable y me hizo cometer cuatro errores en una suma.

Po druhý raz to bolo pred jedenástimi rokmi, keď som mal reumatický záchvat. Chýba mi pohyb. Nemám čas na prechádzky. Ja som vážny človek. A po tretí raz… práve teraz! Vravel som teda päťstojeden miliónov…

La segunda vez por una crisis de reumatismo, hace once años. Yo no hago ningún ejercicio, pues no tengo tiempo de callejear. Soy un hombre serio. Y la tercera vez… ¡la tercera vez es ésta! Decía, pues, quinientos un millones…

— Miliónov čoho?

— ¿Millones de qué?

Biznismen pochopil, že nemá nijakú nádej na pokoj.

El hombre de negocios comprendió que no tenía ninguna esperanza de que lo dejaran en paz.

— Miliónov tých malých vecí, ktoré niekedy vidíme na oblohe.

— Millones de esas pequeñas cosas que algunas veces se ven en el cielo.

— Múch?

— ¿Moscas?

— Ale nie, tým malých vecí, čo sa trblietajú.

— ¡No, cositas que brillan!

— Včiel?

— ¿Abejas?

— Ale nie. Tých malých zlatých vecí, o ktorých plano rojčia povaľači. No ja som vážny človek! Ja nemám čas na rojčenie.

— No. Unas cositas doradas que hacen desvariar a los holgazanes. ¡Yo soy un hombre serio y no tengo tiempo de desvariar!

— Ach! Hviezd?

— ¡Ah! ¿Estrellas?

— To je ono. Hviezd.

— Eso es. Estrellas.

— A čo robíš s tými päťsto miliónmi hviezd?

— ¿Y qué haces tú con quinientos millones de estrellas?

— S päťstojeden miliónmi šesťstodvadsaťdvatisíc sedemstotridsaťjeden hviezdami. Ja som vážny človek, ja som presný.

— Quinientos un millones seiscientos veintidós mil setecientos treinta y uno. Yo soy un hombre serio y exacto.

— A čo robíš s tými hviezdami?

— ¿Y qué haces con esas estrellas?

— Čo s nimi robím?

— ¿Que qué hago con ellas?

— Áno.

— Sí.

— Nič. Vlastním ich.

— Nada. Las poseo.

— Ty vlastníš hviezdy?

— ¿Que las estrellas son tuyas?

— Áno.

— Sí.

— Ale ja som už videl kráľa, ktorý…

— Yo he visto un rey que…

— Králi nevlastnia. Oni vládnu nad. To je veľký rozdiel.

— Los reyes no poseen nada… Reinan. Es muy diferente.

— A čo z toho máš, že vlastníš hviezdy?

— ¿Y de qué te sirve poseer las estrellas?

— Robí to zo mňa boháča.

— Me sirve para ser rico.

— A čo z toho máš, že si boháčom?

— ¿Y de qué te sirve ser rico?

— Môžem si kúpiť iné hviezdy, ak niekto nejaké objaví.

— Me sirve para comprar más estrellas si alguien las descubre.

„Tento človek,“ vravel si v duchu Malý princ, „mudruje skoro ako ten môj opilec.“

“Este, se dijo a sí mismo el principito, razona poco más o menos como mi borracho”.

Aj tak mu ešte položil ďalšie otázky:

No obstante le siguió preguntando:

— Ako môžeme vlastniť hviezdy?

— ¿Y cómo es posible poseer estrellas?

— A komu patria? — odsekol nevrlo biznismen.

— ¿De quién son las estrellas? —contestó punzante el hombre de negocios.

— Neviem. Nikomu.

— No sé… De nadie.