Malý princ / El Principito — w językach słowackim i hiszpańskim. Strona 8

Słowacko-hiszpańska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

Ale neodpovedal na moju otázku. Povedal mi iba:

Pero no respondió a mi pregunta, diciéndome simplemente:

— Voda môže byť dobrá aj pre srdce…

— El agua puede ser buena también para el corazón…

Nepochopil som jeho odpoveď, ale mlčal som… Dobre som vedel, že sa ho nesmiem pýtať.

No comprendí sus palabras, pero me callé; sabía muy bien que no había que interrogarlo.

Bol unavený. Sadol si. Ja som si sadol vedľa neho. A po chvíli ticha ešte povedal:

El principito estaba cansado y se sentó; yo me senté a su lado y después de un silencio me dijo:

— Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť…

— Las estrellas son hermosas, por una flor que no se ve…

Odpovedal som „prirodzene“ a mlčky som sa vo svetle mesiaca zadíval na vlny piesku.

Respondí “seguramente” y miré sin hablar los pliegues que la arena formaba bajo la luna.

— Púšť je krásna, — dodal.

— El desierto es bello —añadió el principito.

A bola to pravda. Vždy som mal rád púšť. Človek si sadne na pieskový presyp. Nič nevidí. Nič nepočuje. A predsa čosi v tichu žiari…

Era verdad; siempre me ha gustado el desierto. Puede uno sentarse en una duna, nada se ve, nada se oye y sin embargo, algo resplandece en el silencio…

— Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu… — povedal Malý princ.

— Lo que más embellece al desierto —dijo el principito— es el pozo que oculta en algún sitio…

Bol som prekvapený, že som zrazu pochopil to tajomné žiarenie piesku. Keď som bol malým chlapcom, býval som v starobylom dome a podľa povesti mal v ňom byť zakopaný poklad. Prirodzene, nikdy ho nikto nevedel nájsť, ba ani ho možno nikto nehľadal. Ale pridával čaro celému domu. Môj dom skrýval vo svojom vnútri tajomstvo…

Me quedé sorprendido al comprender súbitamente ese misterioso resplandor de la arena. Cuando yo era niño vivía en una casa antigua en la que, según la leyenda, había un tesoro escondido. Sin duda que nadie supo jamás descubrirlo y quizás nadie lo buscó, pero parecía toda encantada por ese tesoro. Mi casa ocultaba un secreto en el fondo de su corazón…

— Áno, — povedal som Malému princovi, — či už ide o dom, o hviezdy alebo o púšť, to, čo ich robí krásny mi, je neviditeľné!

— Sí —le dije al principito— ya se trate de la casa, de las estrellas o del desierto, lo que les embellece es invisible.

— Som rád, — povedal, — že súhlasíš s mojou líškou. Pretože Malý princ zaspával, vzal som ho do náručia

— Me gusta —dijo el principito— que estés de acuerdo con mi zorro.

a vydal som sa znova na cestu. Bol som dojatý. Zdalo sa mi, že nesiem krehký poklad. Ba dokonca sa mi zdalo, že na Zemi nie je nič krehkejšie.

Como el principito se dormía, lo tomé en mis brazos y me puse nuevamente en camino. Me sentía emocionado llevando aquel frágil tesoro, y me parecía que nada más frágil había sobre la Tierra.

V mesačnom svetle som hľadel na to bledé čelo, na tie zatvorené oči, na tie kučery čo sa chveli vo vetre, a vravel som si: „To, čo tu vidím, je iba škrupina. To najdôležitejšie je neviditeľné…“

Miraba a la luz de la luna aquella frente pálida, aquellos ojos cerrados, los cabellos agitados por el viento y me decía: “lo que veo es sólo la corteza; lo más importante es invisible… ”

A pretože jeho pootvorené ústa sa nesmelo pokúšali usmiať, vravel som si ešte: „Na tomto spiacom Malom princovi ma tak veľmi dojíma jeho oddanosť jednej kvetine, jeho obraz ruže, ktorý v ňom žiari ako plamienok lampy, aj keď spí…“ A tušil som, že je ešte krehkejší. Lampy musíme dobre chrániť: jeden náraz vetra ich môže zahasiť…

Como sus labios entreabiertos esbozaron una sonrisa, me dije: “Lo que más me emociona de este principito dormido es su fidelidad a una flor, es la imagen de la rosa que resplandece en él como la llama de una lámpara, incluso cuando duerme… ” Y lo sentí más frágil aún. Pensaba que a las lámparas hay que protegerlas: una racha de viento puede apagarlas…

A ako som tak kráčal, objavil som na úsvite studňu.

Continué caminando y al rayar el alba descubrí el pozo.

XXV

XXV

— Ľudia sa napchajú do rýchlikov, — povedal Malý princ, — ale potom už nevedia, za čím idú. Tak sa v nich natriasajú a vozia sa stále dookola…

— Los hombres —dijo el principito— se meten en los rápidos pero no saben dónde van ni lo que quieren… Entonces se agitan y dan vueltas…

A dodal:

Y añadió:

— Nestojí to za to…

— ¡No vale la pena!…

Studňa, ku ktorej sme sa dostali, nevyzerala ako saharské studne. Saharské studne sú iba jamy vyhĺbené v piesku. Táto sa podobala na dedinskú studňu. Ale nebola tam nijaká dedina a ja som si pomyslel, že sa mi to sníva.

El pozo que habíamos encontrado no se parecía en nada a los pozos saharianos. Estos pozos son simples agujeros que se abren en la arena. El que teníamos ante nosotros parecía el pozo de un pueblo; pero por allí no había ningún pueblo y me parecía estar soñando.

— To je čudné, — povedal som Malému princovi, — všet — ko je prichystané: hriadeľ, vedro i povraz…

— ¡Es extraño! —le dije al principito—. Todo está a punto: la roldana, el balde y la cuerda…

Zasmial sa, chytil povraz, rozkrútil hriadeľ. A hriadeľ škrípal, ako škrípe starý veterníček, keď vietor dlho spal.

Se rió y tocó la cuerda; hizo mover la roldana. Y la roldana gimió como una vieja veleta cuando el viento ha dormido mucho.

— Počuješ, — povedal Malý princ, — zobúdzame túto studňu a ona spieva…

— ¿Oyes? —dijo el principito—. Hemos despertado al pozo y canta.

Nechcel som, aby sa namáhal.

No quería que el principito hiciera el menor esfuerzo y le dije:

— Nechaj, ja to urobím, — povedal som mu, — pre teba je to priťažké.

— Déjame a mí, es demasiado pesado para ti.

Pomaly som vyťahoval vedro až na okraj studne. Pekne rovno som ho ta postavil. V ušiach mi stále znel spev hriadeľa; a vo vode, čo sa ešte vlnila, som videl chvejúce sa slnko.

Lentamente subí el cubo hasta el brocal donde lo dejé bien seguro. En mis oídos sonaba aún el canto de la roldana y veía temblar al sol en el agua agitada.

— Žíznim po tejto vode, — povedal Malý princ, — daj sa mi napiť…

— Tengo sed de esta agua —dijo el principito—, dame de beber…

A ja som pochopil, čo hľadal!

¡Comprendí entonces lo que él había buscado!

Zodvihol som vedro až k jeho perám. Pil so zatvorenými očami. Bolo to pôvabné ako nejaká slávnosť. Táto voda bola naozaj čosi iné ako obyčajná živina. Zrodila sa z chôdze pod hviezdami, zo spevu hriadeľa, z námahy mojich rúk. Bola srdcu taká milá ako nejaký dar.

Levanté el balde hasta sus labios y el principito bebió con los ojos cerrados. Todo era bello como una fiesta. Aquella agua era algo más que un alimento. Había nacido del caminar bajo las estrellas, del canto de la roldana, del esfuerzo de mis brazos. Era como un regalo para el corazón.

Keď som bol malým chlapcom, svetlo vianočného stromčeka, hudba na polnočnej omši a nežnosť úsmevov mi takto obostreli najväčším leskom vianočný darček, čo som dostal.

Cuando yo era niño, las luces del árbol de Navidad, la música de la misa de medianoche, la dulzura de las sonrisas, daban su resplandor a mi regalo de Navidad.

— Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade… a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú… — povedal Malý princ.

— Los hombres de tu tierra —dijo el principito— cultivan cinco mil rosas en un jardín y no encuentran lo que buscan.

— Nenachádzajú to, — odpovedal som.

— No lo encuentran nunca —le respondí.

— A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody…

— Y sin embargo, lo que buscan podrían encontrarlo en una sola rosa o en un poco de agua…

— Pravdaže, — odpovedal som.

— Sin duda, respondí.

A Malý princ dodal:

Y el principito añadió:

— Ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom.

— Pero los ojos son ciegos. Hay que buscar con el corazón.

Napil som sa. Dobre sa mi dýchalo. Piesok má na svitaní farbu medu. Tešil som sa aj z tej medovej farby. Prečo som len pocítil úzkosť…

Yo había bebido y me encontraba bien. La arena, al alba, era color de miel, del que gozaba hasta sentirme dichoso. ¿Por qué había de sentirme triste?

Zasmial sa, chytil povraz, rozkrútil hriadeľ.
— Musíš dodržať svoj sľub, — povedal mi tichučko Malý princ, ktorý už zase sedel pri mne.

— Es necesario que cumplas tu promesa —dijo dulcemente el principito que nuevamente se había sentado junto a mí.

— Aký sľub?

— ¿Qué promesa?

— Vieš… ten náhubok pre moju ovečku… som zodpovedný za tú ružu!

— Ya sabes… el bozal para mi cordero… soy responsable de mi flor.

Vytiahol som z vrecka svoje maliarske pokusy. Malý princ ich zazrel, zasmial sa a povedal:

Saqué del bolsillo mis esbozos de dibujo. El principito los miró y dijo riendo:

— Tie tvoje baobaby sa trochu podobajú hlávkam kapusty…

— Tus baobabs parecen repollos…

—Och! A ja som bol na baobaby taký pyšný!

— ¡Oh! ¡Y yo que estaba tan orgulloso de mis baobabs!

— Tá tvoja líška… jej uši… tie sa trošku podobajú rohom… a sú priveľmi dlhé!

— Tu zorro tiene orejas que parecen cuernos; son demasiado largas.

A znova sa zasmial.

Y volvió a reír.

— Si nespravodlivý, chlapček môj, ja som nevedel kresliť nič iné, iba zatvorené a otvorené veľhady.

— Eres injusto, muchachito; yo no sabía dibujar más que boas cerradas y boas abiertas.

— Och, bude to dobré, — povedal, — deti vedia ľahko pochopiť.

— ¡Oh, todo se arreglará! —dijo el principito—. Los niños entienden.

Nakreslil som mu teda náhubok. A srdce sa mi zvieralo, keď som mu ho podával.

Bosquejé, pues, un bozal y se lo alargué con el corazón oprimido:

— Ty máš nejaké plány, o ktorých ja neviem…

— Tú tienes proyectos que yo ignoro…

Ale neodpovedal mi na to.

Pero no me respondió.

Vravel:
— Vieš, môj pád na Zem… zajtra bude jeho výročie.

— ¿Sabes? —me dijo—. Mañana hace un año de mi caída en la Tierra…

Chvíľu mlčal, potom ešte dodal:

Y después de un silencio, añadió:

— Spadol som celkom blízko odtiaľto…

— Caí muy cerca de aquí…

A začervenal sa.

El principito se sonrojó.

A hoci som nechápal prečo, opäť som pocítil čudný žiaľ.

Y nuevamente, sin comprender por qué, experimenté una extraña tristeza.

Predsa mi prišlo na um spýtať sa ho:
— Teda to nebola náhoda, že si sa v to ráno, keď som ťa pred ôsmimi dňami spoznal, prechádzal len tak sám, na tisíc míľ od všetkých obývaných krajov? Vracal si sa na miesto, kam si spadol?

Sin embargo, se me ocurrió preguntar:
— Entonces no te encontré por azar hace ocho días, cuando paseabas por estos lugares, a mil millas de distancia del lugar habitado más próximo. ¿Es que volvías al punto de tu caída?

Malý princ sa znova začervenal.

El principito enrojeció nuevamente.

A ja som váhavo dodal:

Y añadí vacilante.

— Možno pre to výročie… ?

— ¿Quizás por el aniversario?

Malý princ sa opäť začervenal. Nikdy neodpovedal na otázky, no ak sa niekto červená, znamená to „áno“, nemám pravdu?

El principito se ruborizó una vez más. Aunque nunca respondía a las preguntas, su rubor significaba una respuesta afirmativa.

— Ach, — povedal som mu, — bojím sa…

— ¡Ah! —le dije— tengo miedo.

Ale on mi povedal:

Pero él me respondió:

— Teraz musíš pracovať. Musíš sa vrátiť k svojmu stroju. Budem ťa tu čakať. Vráť sa zajtra večer…

— Tú debes trabajar ahora; vuelve, pues, junto a tu máquina, que yo te espero aquí. Vuelve mañana por la tarde.

No ja som sa neuspokojil. Spomenul som si na líšku. Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, že bude trošku plakať, keď sa nechal skrotiť…

Pero yo no estaba tranquilo y me acordaba del zorro. Si se deja uno domesticar, se expone a llorar un poco…

XXVI

XXVI

Neďaleko studne bola zrúcanina starého kamenného múru. Keď som sa sem na druhý deň večer vracal od svojej práce, zazrel som zďaleka svojho Malého princa, ako sedí so spustenými nohami hore na múre. A počul som, že hovorí.

Al lado del pozo había una ruina de un viejo muro de piedras. Cuando volví de mi trabajo al día siguiente por la tarde, vi desde lejos al principito sentado en lo alto con las piernas colgando. Lo oí que hablaba.

— Tak ty sa na to nepamätáš? — vravel. — To nebolo presne tu!

— ¿No te acuerdas? ¡No es aquí con exactitud!

Nejaký hlas mu bezpochyby niečo povedal, lebo Malý princ odpovedal:

Alguien le respondió sin duda, porque él replicó:

— Áno! Je to naozaj ten deň, ale nie na tomto mieste…

— ¡Sí, sí; es el día, pero no es este el lugar!

Kráčal som ďalej k múru. Ešte vždy som nikoho nevidel, ani nepočul. A predsa Malý princ opäť komusi odpovedal:

Proseguí mi marcha hacia el muro, pero no veía ni oía a nadie. Y sin embargo, el principito replicó de nuevo.

— Pravdaže. Uvidíš, kde sa začína moja stopa v piesku. Teda tam na mňa čakaj. Budem tam dnes v noci.

— ¡Claro! Ya verás dónde comienza mi huella en la arena. No tienes más que esperarme, que allí estaré yo esta noche.

Bol som asi dvadsať metrov od múru a ešte vždy som nič nevidel.

Yo estaba a veinte metros y continuaba sin distinguir nada.

Malý princ chvíľu mlčal, potom povedal:

El principito, después de un silencio, dijo aún:

— Máš dobrý jed? Si pevne presvedčený, že ma nenecháš dlho trpieť?

— ¿Tienes un buen veneno? ¿Estás segura de no hacerme sufrir mucho?

Zastal som, srdce sa mi zovrelo, ale ešte som to nechápal.

Me detuve con el corazón oprimido, siempre sin comprender.

— Teraz choď preč! — povedal. — Chcem zostúpiť.

— ¡Ahora vete —dijo el principito—, quiero volver a bajarme!

Tak som aj ja pozrel dolu k päte múru, a odskočil som! K Malému princovi sa vzpínal jeden z tých žltých hadov, ktoré vás za tridsať sekúnd zavraždia.

Dirigí la mirada hacia el pie del muro e instintivamente di un brinco. Una serpiente de esas amarillas que matan a una persona en menos de treinta segundos, se erguía en dirección al principito.

Rozbehol som sa, hmatajúc po vrecku, aby som odtiaľ vytiahol revolver, ale na lomoz, čo som narobil, had sa tichučko spustil do piesku ako vodomet, keď opadáva, a nenáhlivo, s ľahkým kovovým šuchotom vkĺzol medzi kamene.

Echando mano al bolsillo para sacar mi revólver, apreté el paso, pero, al ruido que hice, la serpiente se dejó deslizar suavemente por la arena como un surtidor que muere, y, sin apresurarse demasiado, se escurrió entre las piedras con un ligero ruido metálico.

Dorazil som k múru práve včas, aby som zachytil do náručia svojho chlapčeka-princa, bledého ako sneh.

Llegué junto al muro a tiempo de recibir en mis brazos a mi principito, que estaba blanco como la nieve.

— To je pekný poriadok! Ty sa teraz dávaš do reči s hadmi!

— ¿Pero qué historia es ésta? ¿De charla también con las serpientes?

Rozviazal som mu zlatožltú šatku, čo ustavične nosil na krku. Navlhčil som mu na sluchy a dal som sa mu napiť. Ale teraz som sa ho už neodvážil na nič pýtať. Vážne na mňa hľadel a objal ma okolo krku. Cítil som, že srdce mu bije ako umierajúcemu, postrelenému vtáčikovi. Povedal mi:

Le quité su eterna bufanda de oro, le humedecí las sienes y le di de beber, sin atreverme a hacerle pregunta alguna. Me miró gravemente rodeándome el cuello con sus brazos. Sentí latir su corazón, como el de un pajarillo que muere a tiros de carabina.

— Som rád, že si prišiel na to, čo tvojmu stroju chýba. Budeš sa môcť vrátiť domov…

— Me alegra —dijo el principito— que hayas encontrado lo que faltaba a tu máquina. Así podrás volver a tu tierra…

— Ako to vieš?

— ¿Cómo lo sabes?

Práve som mu prišiel oznámiť, že napriek všetkému očakávaniu sa mi práca podarila!

Precisamente venía a comunicarle que, a pesar de que no lo esperaba, había logrado terminar mi trabajo.

Na moju otázku neodpovedal, ale pokračoval:

No respondió a mi pregunta, sino que añadió:

— Aj ja sa dnes vrátim domov…

— También yo vuelvo hoy a mi planeta…

Potom smutne doložil:

Luego, con melancolía:

— Je to oveľa ďalej… je to oveľa ťažšie…

— Es mucho más lejos… y más difícil…

Dobre som vycítil, že sa odohráva čosi neobyčajné. Zovrel som ho do náručia ako malé dieťa, a predsa sa mi zdalo, že sa kíže strmhlav do priepasti, a ja nemôžem nič urobiť, aby som ho zadržal…

Me daba cuenta de que algo extraordinario pasaba en aquellos momentos. Estreché al principito entre mis brazos como sí fuera un niño pequeño, y no obstante, me pareció que descendía en picada hacia un abismo sin que fuera posible hacer nada para retenerlo.

Hľadel vážne kamsi do diaľky.

Su mirada, seria, estaba perdida en la lejanía.

— Mám tvoju ovečku. A mám debničku pre ovečku. A mám náhubok…

— Tengo tu cordero y la caja para el cordero. Y tengo también el bozal.

A smutne sa usmial.

Y sonreía melancólicamente.

Dlho som čakal. Cítil som, že pomaly prichádza k sebe.

Esperé un buen rato. Sentía que volvía a entrar en calor poco a poco:

— Chlapček môj, ty si sa bál…

— Has tenido miedo, muchachito…

Bál sa, pravdaže! Ale tichučko sa zasmial:

Lo había tenido, sin duda, pero sonrió con dulzura:

— Dnes v noci sa budem báť ešte oveľa väčšmi…

— Esta noche voy a tener más miedo…

Opäť som zmeravel, keď som si uvedomil, že sa robí čosi nenapraviteľné. A pochopil som, že by som nezniesol myšlienku nepočuť nikdy viac ten smiech. Bol pre mňa ako studnička v púšti.

Me quedé de nuevo helado por un sentimiento de algo irreparable. Comprendí que no podía soportar la idea de no volver a oír nunca más su risa. Era para mí como una fuente en el desierto.