Malý princ / El Principito — w językach słowackim i hiszpańskim. Strona 3

Słowacko-hiszpańska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

Malý princ bol teraz celý bledý od hnevu.

El principito estaba pálido de cólera.

— Už milióny rokov si kvetiny vytvárajú tŕne. Napriek tomu ovečky už milióny rokov žerú kvetiny. A to nie je vážna vec, keď sa usilujeme pochopiť, prečo sa tak namáhajú, aby si vytvorili tŕne, ktoré sú im celkom nanič? Vari nie je dôležitý boj ovečiek a kvetín? Nie je to oveľa vážnejšie a dôležitejšie ako zratúvanie toho tučného červenolíceho pána?

— Hace millones de años que las flores tiene espinas y hace también millones de años que los corderos, a pesar de las espinas, se comen las flores. ¿Es que no es cosa seria averiguar por qué las flores pierden el tiempo fabricando unas espinas que no les sirven para nada? ¿Es que no es importante la guerra de los corderos y las flores? ¿No es esto más serio e importante que las sumas de un señor gordo y colorado?

A čo ak ja poznám kvetinu, jedinú na svete, ktorá rastie iba na mojej planéte a ktorú môže ovečka zničiť jediným zahryznutím, len tak, niekedy ráno, ani si neuvedomí, čo robí? A to vraj nie je dôležité!

Y si yo sé de una flor única en el mundo y que no existe en ninguna parte más que en mi planeta; si yo sé que un buen día un corderillo puede aniquilarla sin darse cuenta de ello, ¿es que esto no es importante?

Očervenel, potom pokračoval:

El principito enrojeció y después continuó:

— Ak má niekto rád kvetinu, jedinú svojho druhu, aká nerastie na ostatných miliónoch a miliónoch hviezd, postačí mu, aby bol šťastný, keď sa na tie hviezdy zadíva. Povie si: „Moja kvetina je niekde tam…“ Ale ak ovečka tú kvetinu zožerie, bude to preňho, akoby odrazu všetky hviezdy zhasli! A to vraj nieje dôležité!

— Si alguien ama a una flor de la que sólo existe un ejemplar en millones y millones de estrellas, basta que las mire para ser dichoso. Puede decir satisfecho: “Mi flor está allí, en alguna parte…” ¡Pero si el cordero se la come, para él es como si de pronto todas las estrellas se apagaran! ¡Y esto no es importante!

Nemohol už ďalej hovoriť. Odrazu sa rozvzlykal. Nastala noc. Odhodil som nástroje. Bolo mi všetko jedno, čo tam po kladive, svorníku, smäde a smrti. Na jednej hviezde, na planéte, na tej mojej, na Zemi, bolo treba utešiť Malého princa! Vzal som ho do náručia. Kolísal som ho. Vravel som mu:

No pudo decir más y estalló bruscamente en sollozos. La noche había caído. Yo había soltado las herramientas y ya no importaban nada el martillo, el perno, la sed y la muerte. ¡Había en una estrella, en un planeta, el mío, la Tierra, un principito a quien consolar! Lo tomé en mis brazos y lo mecí diciéndole:

„Kvetine, ktorú máš rád, nehrozí nebezpečenstvo… Nakreslím tvojej ovečke náhubok… Nakreslím pre tvoju kvetinu ohrádku… Nakreslím…“

“La flor que tú quieres no corre peligro… te dibujaré un bozal para tu cordero y una armadura para la flor…te…”.

Nevedel som, čo by som mal ešte povedať. Nevedel som, ako sa mu priblížiť, ako sa mu prihovoriť. Svet sĺz je taký záhadný.

No sabía qué decirle, cómo consolarle y hacer que tuviera nuevamente confianza en mí; me sentía torpe. ¡Es tan misterioso el país de las lágrimas!

VIII

VIII

Čoskoro som tú kvetinu poznal lepšie. Na planéte Malého princa rástli odjakživa jednoduché kvetiny, ozdobené iba jediným radom korunných lupienkov, ktoré zaberali málo miesta a nikoho nerušili. Ráno sa zjavovali v tráve a večer vädli.

Aprendí bien pronto a conocer mejor esta flor. Siempre había habido en el planeta del principito flores muy simples adornadas con una sola fila de pétalos que apenas ocupaban sitio y a nadie molestaban. Aparecían entre la hierba una mañana y por la tarde se extinguían.

Ale táto vyklíčila jedného dňa zo semienka, priviateho ktovie odkiaľ, a Malý princ starostlivo strážil výhonok, čo sa nepodobal na ostatné. Mohol to byť nový druh baobabu. No kríček odrazu prestal rásť a chystal

Pero aquella había germinado un día de una semilla llegada de quién sabe dónde, y el principito había vigilado cuidadosamente desde el primer día aquella ramita tan diferente de las que él conocía. Podía ser una nueva especie de Baobab.

sa kvitnúť. Malý princ sledoval, ako sa vytvára velikánsky puk. Tušil, že z neho vyrazí niečo zázračné, ale kvetina, ukrytá vo svojej zelenej izbičke, sa akosi nekonečne dlho pripravovala, aby bola pekná.

Pero el arbusto cesó pronto de crecer y comenzó a echar su flor. El principito observó el crecimiento de un enorme capullo y tenía le convencimiento de que habría de salir de allí una aparición milagrosa; pero la flor no acababa de preparar su belleza al abrigo de su envoltura verde.

Starostlivo si vyberala farby. Obliekala sa pomaly, upravovala si jeden po druhom korunné lupienky. Nechcela sa ukázať taká skrkvaná ako vlčie maky. Chcela sa zjaviť až v celej svojej žiarivej kráse. Ach áno. Veľmi sa chcela páčiť!

Elegía con cuidado sus colores, se vestía lentamente y se ajustaba uno a uno sus pétalos. No quería salir ya ajada como las amapolas; quería aparecer en todo el esplendor de su belleza. ¡Ah, era muy coqueta aquella flor!

Atak jej tajuplná úprava trvala premnoho dní. A potom raz ráno, práve pri východe slnka, sa ukázala.

Su misteriosa preparación duraba días y días. Hasta que una mañana, precisamente al salir el sol se mostró espléndida.

Hoci sa predtým dôkladne pripravovala, povedala zívajúc:

La flor, que había trabajado con tanta precisión, dijo bostezando:

— Ach, horko-ťažko som sa zobudila. Prepáčte, prosím… Som ešte celá rozstrapatená…

— ¡Ah, perdóname… apenas acabo de despertarme… estoy toda despeinada…!

Malý princ v tej chvíli nemohol skryť svoj obdiv:

El principito no pudo contener su admiración:

— Aká ste krásna!

— ¡Qué hermosa eres!

— Však? — odpovedala tíško kvetina. — A prišla som na svet v tej istej chvíli ako slnko…

— ¿Verdad? —respondió dulcemente la flor—. He nacido al mismo tiempo que el sol.

Malý princ dobre vytušil, že nie je veľmi skromná, ale bola taká dojímavá!

El principito adivinó exactamente que ella no era muy modesta ciertamente, pero ¡era tan conmovedora!

— Myslím, že je čas na raňajky, — dodala hneď nato, — buďte taký dobrý a nezabudnite na mňa…

— Me parece que ya es hora de desayunar — añadió la flor —; si tuvieras la bondad de pensar un poco en mí…

A Malý princ, celý zmätený, šiel po kanvu s čerstvou vodou a kvetinu obslúžil.

Y el principito, muy confuso, habiendo ido a buscar una regadera la roció abundantemente con agua fresca.

Takto ho veľmi skoro potrápila svojou trochu nedotklivou namyslenosťou. Napríklad, keď jedného dňa hovorila o svojich štyroch tŕňoch, povedala Malému princovi:

Y así, ella lo había atormentado con su vanidad un poco sombría. Un día, por ejemplo, hablando de sus cuatro espinas, dijo al principito:

— Nech len prídu tie tigre so svojimi pazúrmi!

— ¡Ya pueden venir los tigres, con sus garras!

— Na mojej planéte tigre nie sú, — ohradil sa Malý princ, — a tigre byliny nežerú.

— No hay tigres en mi planeta —observó el principito— y, además, los tigres no comen hierba.

— Ja nie som bylina, — odpovedala nežným hlás kom kvetina.

— Yo nos soy una hierba —respondió dulcemente la flor.

— Prepáčte…

— Perdóname…

— Ja sa tigrov ani trochu nebojím, ale mám veľký strach z prievanu. Nemali by ste nejakú zástenu?

— No temo a los tigres, pero tengo miedo a las corrientes de aire. ¿No tendrás un biombo?

„Veľký strach z prievanu… to nie je najlepšia vyhliadka pre rastlinu,“ povedal si Malý princ. „Táto kvetina je naozaj zložitá povaha.“

“Miedo a las corrientes de aire no es una suerte para una planta —pensó el principito—. Esta flor es demasiado complicada…”

— Večer ma dáte pod sklený zvon. U vás je veľmi chlad no. Máte zlú polohu. Tam, odkiaľ pochádzam…

— Por la noche me cubrirás con un fanal… hace mucho frío en tu tierra. No se está muy a gusto; allá de donde yo vengo…

No zarazila sa. Prišla sem ako semienko. Nemohla poznať nič z iných svetov. Zahanbená, že sa nechala pristihnúť pri pokuse o takú naivnú lož, dva či tri razy zakašlala, aby zvalila vinu na Malého princa.

La flor se interrumpió; había llegado allí en forma de semilla y no era posible que conociera otros mundos. Humillada por haberse dejado sorprender inventando una mentira tan ingenua, tosió dos o tres veces para atraerse la simpatía del principito.

— A čo bude s tou zástenou…?

— ¿Y el biombo?

— Chcel som ísť po ňu, ale vy ste sa so mnou rozprávali!

— Iba a buscarlo, pero como no dejabas de hablarme…

Tu ešte silnejšie zakašlala, aby v ňom predsa len vzbudila výčitky svedomia.

Insistió en su tos para darle al menos remordimientos.

A tak Malý princ, hoci naozaj chcel mať kvetinu rád, čoskoro o nej zapochyboval. Bral vážne jej bezvýznamné slová a cítil sa veľmi nešťastný.

De esta manera el principito, a pesar de la buena voluntad de su amor, había llegado a dudar de ella. Había tomado en serio palabras sin importancia y se sentía desgraciado.

„Nemal som ju počúvať,“ zdôveril sa mi jedného dňa, „kvetiny netreba nikdy počúvať. Treba sa na ne dívať a vdychovať ich vôňu. Tá moja napĺňala vôňou celú planétu, ale ja som sa z toho nevedel tešiť. Tá historka s pazúrmi, čo ma tak podráždila, mala ma skôr dojať…“

“Yo no debía hacerle caso —me confesó un día el principito— nunca hay que hacer caso a las flores, basta con mirarlas y olerlas. Mi flor embalsamaba el planeta, pero yo no sabía gozar con eso… Aquella historia de garra y tigres que tanto me molestó, hubiera debido enternecerme”.

A ešte sa mi zveril:

Y me contó todavía:

„Vtedy som nevedel nič pochopiť! Mal som ju posudzovať podľa skutkov, a nie podľa slov. Zaplavovala ma vôňou a jasom. Nemal som nikdy utiecť! Mal som za jej priehľadnými úskokmi vytušiť, aká je nežná. Kvetiny si tak protirečia! Ale bol som primladý, aby som ju vedel mať rád.“

“¡No supe comprender nada entonces! Debí juzgarla por sus actos y no por sus palabras. ¡La flor perfumaba e iluminaba mi vida y jamás debí huir de allí! ¡No supe adivinar la ternura que ocultaban sus pobres astucias! ¡Son tan contradictorias las flores! Pero yo era demasiado joven para saber amarla”.

IX

IX

Myslím, že na svoj útek využil sťahovanie divých vtákov. Ráno pred odchodom dal planétu pekne do poriadku. Svedomito vymietol svoje činné sopky. Mal dve sopky, čo boli ešte v činnosti. Bolo to veľmi pohodlné, keď si ráno zohrieval raňajky.

Creo que el principito aprovechó la migración de una bandada de pájaros silvestres para su evasión. La mañana de la partida, puso en orden el planeta. Deshollinó cuidadosamente sus volcanes en actividad, de los cuales poseía dos, que le eran muy útiles para calentar el desayuno todas las mañanas.

Mal aj jednu vyhasnutú sopku. Ale, ako vravieval: „Človek nikdy nevie!“ A tak rovnako svedomito vymietol i tú vyhasnutú sopku. Ak sú sopky dobre vymetené, horí v nich pomaly a pravidelne, nevybuchujú. Sopečná činnosť je ako oheň v kozube.

Tenía, además, un volcán extinguido. Deshollinó también el volcán extinguido, pues, como él decía, nunca se sabe lo que puede ocurrir. Si los volcanes están bien deshollinados, arden sus erupciones, lenta y regularmente. Las erupciones volcánicas son como el fuego de nuestras chimeneas.

Prirodzene, my sme na našej zemi príliš maličkí, aby sme mohli vymetať naše sopky. A preto nám spôsobujú toľko starostí.

Es evidente que en nuestra Tierra no hay posibilidad de deshollinar los volcanes; los hombres somos demasiado pequeños. Por eso nos dan tantos disgustos.

Malý princ vytrhal aj posledné výhonky baobabov a bol trošku skľúčený. Myslel si, že sa už možno nikdy nevráti. Ale všetky tieto zvyčajné práce sa mu v to ráno zdali neobyčajne milé.

El principito arrancó también con un poco de melancolía los últimos brotes de baobabs. Creía que no iba a volver nunca. Pero todos aquellos trabajos le parecieron aquella mañana extremadamente dulces.

A keď' posledný raz polial kvetinu a chystal sa ju prikryť skleným zvonom, pocítil, že je mu do plaču.

Y cuando regó por última vez la flor y se dispuso a ponerla al abrigo del fanal, sintió ganas de llorar.

— Zbohom, — povedal kvetine.

— Adiós —le dijo a la flor.

Ale kvetina mu neodpovedala.

Esta no respondió.

— Zbohom, — zopakoval.

— Adiós —repitió el principito.

Kvetina zakašlala. Ale nie preto, že by mala zápal priedušiek.

La flor tosió, pero no porque estuviera resfriada.

— Bola som hlúpa, — povedala napokon. — Odpusť mi. Usiluj sa byť šťastný.

— He sido una tonta —le dijo al fin la flor—. Perdóname. Procura ser feliz.

Bol prekvapený, že mu nič nevyčíta. Stál tam celý zmätený, so zvonom vo vystretej ruke. Nechápal tú pokojnú láskavosť.

Se sorprendió por la ausencia de reproches y quedó desconcertado, con el fanal en el aire, no comprendiendo esta tranquila mansedumbre.

— Ale áno, mám ťa rada, — povedala mu kvetina. — Ty si o tom mojou vinou nevedel. Teraz to nie je dôležité. No ty si bol práve taký hlúpy ako ja. Usiluj sa byť šťastný… Nechaj tak ten zvon. Už ho nechcem.

— Sí, yo te quiero —le dijo la flor—, ha sido culpa mía que tú no lo sepas; pero eso no tiene importancia. Y tú has sido tan tonto como yo. Trata de ser feliz… Y suelta de una vez ese fanal; ya no lo quiero.

—Ale vietor…

— Pero el viento…

— Nie som až taká prechladnutá… Čerstvý nočný vzduch mi urobí dobre. Som predsa kvetina.

— No estoy tan resfriada como para… El aire fresco de la noche me hará bien. Soy una flor.

— Ale zvieratá…

— Y los animales…

— Musím predsa strpieť dve či tri húsenice, ak chcem poznať motýle. Je to vraj veľmi krásne. Kto by ma inak navštívil? Ty budeš ďaleko. A veľkých zvierat sa vôbec nebojím. Aj ja mám pazúry.

— Será necesario que soporte dos o tres orugas, si quiero conocer las mariposas; creo que son muy hermosas. Si no ¿quién vendrá a visitarme? Tú estarás muy lejos. En cuanto a las fieras, no las temo: yo tengo mis garras.

A prostomyseľne ukázala svoje štyri tŕne. Potom dodala:

Y le mostraba ingenuamente sus cuatro espinas. Luego añadió:

— Nepreťahuj to toľko, rozčuľuje ma to. Rozhodol si sa odísť. Tak choď.

— Y no prolongues más tu despedida. Puesto que has decidido partir, vete de una vez.

Nechcela, aby ju videl plakať. Bola to veľmi pyšná kvetina…

La flor no quería que la viese llorar: era tan orgullosa…

X

X

Žil v oblasti asteroidov 325, 326, 327, 328, 329 a 330. Najprv sa teda vybral na ne, aby tam hľadal nejaké zamestnanie a poučenie.

Se encontraba en la región de los asteroides 325, 326, 327, 328, 329 y 330. Para ocuparse en algo e instruirse al mismo tiempo decidió visitarlos.

Na prvom prebýval kráľ. Oblečený do purpuru a hermelínu sedel na veľmi jednoduchom, a predsa majestátnom tróne.

El primero estaba habitado por un rey. El rey, vestido de púrpura y armiño, estaba sentado sobre un trono muy sencillo y, sin embargo, majestuoso.

— Ach! Tu máme poddaného, — vykríkol kráľ, keď zazrel Malého princa.

— ¡Ah, —exclamó el rey al divisar al principito—, aquí tenemos un súbdito!

A Malý princ sa v duchu spýtal: „Ako ma mohol spoznať, keď ma ešte nikdy nevidel?“

El principito se preguntó:
“¿Cómo es posible que me reconozca si nunca me ha visto?”

Nevedel, že pre kráľov je svet veľmi zjednodušený. Všetci ľudia sú poddaní.

Ignoraba que para los reyes el mundo está muy simplificado. Todos los hombres son súbditos.

— Pristúp bližšie, nech ťa lepšie vidím, — povedal mu kráľ, ktorý bol veľmi pyšný, že je pre niekoho kráľom.

— Aproxímate para que te vea mejor —le dijo el rey, que estaba orgulloso de ser por fin el rey de alguien.

Malý princ sa obzeral, kam by si sadol, ale planéta bola celá zatarasená nádherným hermelínovým plášťom. Ostal teda stáť, a pretože bol unavený, zívol.

El principito buscó donde sentarse, pero el planeta estaba ocupado totalmente por el magnífico manto de armiño. Se quedó, pues, de pie, pero como estaba cansado, bostezó.

— Je proti pravidlám etikety zívať v prítomnosti kráľa, — povedal mu vládca. — Zakazujem ti to.

— La etiqueta no permite bostezar en presencia del rey —le dijo el monarca—. Te lo prohibo.

— Nemôžem sa ubrániť, — odpovedal Malý princ celý zahanbený. — Prekonal som dlhú cestu a nespal som…

— No he podido evitarlo —respondió el principito muy confuso—, he hecho un viaje muy largo y apenas he dormido…

— Prikazujem ti teda, — povedal mu kráľ, — aby si zíval. Už celé roky som nevidel nikoho zívať. Zívanie je pre mňa zvláštnosťou. No tak, zívaj ešte raz! Je to rozkaz.

— Entonces —le dijo el rey— te ordeno que bosteces. Hace años que no veo bostezar a nadie. Los bostezos son para mí algo curioso. ¡Vamos, bosteza otra vez, te lo ordeno!

— Zastrašuje ma to… už nemôžem… — povedal Malý princ a veľmi sa začervenal.

— Me da vergüenza… ya no tengo ganas… —dijo el principito enrojeciendo.

— Hm, hm, — odpovedal kráľ. — Teda… teda ti rozkazu jem chvíľku zívať a chvíľku…

— ¡Hum, hum! —respondió el rey—. ¡Bueno! Te ordeno tan pronto que bosteces y que no bosteces…

Zamotal sa a zdal sa akýsi urazený.

Tartamudeaba un poco y parecía vejado.

Ako kráľ trval totiž predovšetkým na tom, aby sa uznávala jeho autorita. Nestrpel neposlušnosť. Bol to neobmedzený vládca. Ale bol aj veľmi dobrosrdečný, a tak dával rozumné rozkazy.

Pues el rey daba gran importancia a que su autoridad fuese respetada. Era un monarca absoluto, pero como era muy bueno, daba siempre órdenes razonables.

„Keby som prikázal,“ vravieval zvyčajne, „keby som prikázal niektorému generálovi, aby sa premenil na morského vtáka, a keby ten generál neposlúchol, nebola by to generálova vina, ale moja.“

“Si yo ordenara —decía frecuentemente—, si yo ordenara a un general que se transformara en ave marina y el general no me obedeciese, la culpa no sería del general, sino mía”.

— Môžem si sadnúť? — nesmelo sa spýtal Malý princ.

— ¿Puedo sentarme? —preguntó tímidamente el principito.

— Prikazujem ti, aby si si sadol, — odpovedal mu kráľ a majestátnym pohybom potiahol polu svojho hermelínového plášťa.

— Te ordeno sentarte —le respondió el rey—, recogiendo majestuosamente un faldón de su manto de armiño.

Malý princ sa začudoval. Planéta bola maličká. Nad čím vlastne mohol kráľ vládnuť?

El principito estaba sorprendido. Aquel planeta era tan pequeño que no se explicaba sobre quién podría reinar aquel rey.

— Vaše veličenstvo, — oslovil ho, — prosím o prepáčenie, že sa vás pýtam…

— Señor —le dijo—, perdóneme si le pregunto…

— Prikazujem ti, aby si sa ma pýtal, — poponáhľal sa povedať kráľ.

— Te ordeno que me preguntes —se apresuró a decir el rey.

— Vaše veličenstvo… nad čím vládnete?

— Señor… ¿sobre qué ejerce su poder?

— Nad všetkým, — odpovedal veľmi prostodušne kráľ.

— Sobre todo —contestó el rey con gran ingenuidad.

— Nad všetkým?

— ¿Sobre todo?

Kráľ zdržanlivým posunkom ukázal na svoju planétu, na ostatné planéty a na hviezdy.

El rey, con un gesto sencillo, señaló su planeta, los otros planetas y las estrellas.

— Nad tým všetkým? — žasol Malý princ.

— ¿Sobre todo eso? —volvió a preguntar el principito.

— Nad tým všetkým… — odpovedal kráľ.

— Sobre todo eso… —respondió el rey.

Nebol to teda iba neobmedzený vládca, ale aj svetovládny.

No era sólo un monarca absoluto, era, además, un monarca universal.

— A hviezdy vás poslúchajú?

— ¿Y las estrellas le obedecen?

— Prirodzene, — povedal mu kráľ. — Poslúchnu okamžite. Nestrpím nedisciplinovanosť.

— ¡Naturalmente! —le dijo el rey—. Y obedecen en seguida, pues yo no tolero la indisciplina.

Taká veľká moc Malého princa naplnila obdivom. Keby ju mal on, nebol by videl štyridsaťštyri, ale sedemdesiatdva alebo dokonca sto, ba aj dvesto západov slnka v ten istý deň, a nebol by musel ani posunúť stoličku!

Un poder semejante dejó maravillado al principito. Si él disfrutara de un poder de tal naturaleza, hubiese podido asistir en el mismo día, no a cuarenta y tres, sino a setenta y dos, a cien, o incluso a doscientas puestas de sol, sin tener necesidad de arrastrar su silla.

A pretože mu bolo trošku smutno, keď si spomenul na svoju malú opustenú planétu, osmelil sa a požiadal kráľa o jednu láskavosť:

Y como se sentía un poco triste al recordar su pequeño planeta abandonado, se atrevió a solicitar una gracia al rey:

— Chcel by som vidieť západ slnka… Urobte mi tú radosť… Prikážte slnku, aby zapadlo…

— Me gustaría ver una puesta de sol… Deme ese gusto… Ordénele al sol que se ponga…