Malý princ / El Principito — w językach słowackim i hiszpańskim. Strona 6

Słowacko-hiszpańska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

— Či sú sopky vyhasnuté alebo činné, to je nám zemepiscom jedno. Nám záleží na vrchu. Ten sa nemení.

— Que los volcanes estén o no en actividad es igual para nosotros. Lo interesante es la montaña que nunca cambia.

— Ale čo znamená pominuteľné? — opakoval Malý princ, ktorý sa nikdy v živote nevzdal otázky, keď ju už raz položil.

— Pero, ¿qué significa “efímera”? —repitió el principito que en su vida había renunciado a una pregunta una vez formulada.

— To znamená čosi, čo je ohrozené blízkym zánikom.

— Significa que está amenazado de próxima desaparición.

— Moja kvetina je ohrozená blízkym zánikom?

— ¿Mi flor está amenazada de desaparecer próximamente?

— Pravdaže.

— Indudablemente.

„Moja kvetina je pominuteľná,“ vravel si Malý princ, „a má iba štyri tŕne, aby sa mohla brániť proti svetu. A ja som ju nechal doma celkom samu.“

“Mi flor es efímera —se dijo el principito— y no tiene más que cuatro espinas para defenderse contra el mundo. ¡Y la he dejado allá sola en mi casa!”.

Po prvý raz sa v ňom ozvala ľútosť. Ale znova si dodal odvahy.

Por primera vez se arrepintió de haber dejado su planeta, pero bien pronto recobró su valor.

— A čo mi radíte, čo by som si mal ísť pozrieť? — spýtal sa.

— ¿Qué me aconseja usted que visite ahora? —preguntó.

— Planétu Zem, — odpovedal zemepisec. — Má dobrú povesť.

— La Tierra —le contestó el geógrafo—. Tiene muy buena reputación…

A Malý princ odišiel, mysliac na svoju kvetinu.

Y el principito partió pensando en su flor.

XVI

XVI

Siedma planéta bola teda zem.

El séptimo planeta fue, por consiguiente, la Tierra.

Zem nie je hocijaká planéta. Je na nej stojedenásť kráľov (nezabúdajúc, prirodzene, na černošských kráľov), sedemtisíc zemepiscov, deväťstotisíc biznismenov, sedem a pol milióna pijanov, tristojedenásť miliónov márnivcov, to znamená asi dve miliardy dospelých.

¡La Tierra no es un planeta cualquiera! Se cuentan en él ciento once reyes (sin olvidar, naturalmente, los reyes negros), siete mil geógrafos, novecientos mil hombres de negocios, siete millones y medio de borrachos, trescientos once millones de vanidosos, es decir, alrededor de dos mil millones de personas mayores.

Aby ste mali správnu predstavu o veľkosti Zeme, poviem vám, že pred vynájdením elektriny bolo treba na všetkých šiestich kontinentoch vydržiavať ozajstnú armádu štyristošesťdesiatdvatisíc päťstojedenásť obsluhovačov pouličných lámp.

Para darles una idea de las dimensiones de la Tierra yo les diría que antes de la invención de la electricidad había que mantener sobre el conjunto de los seis continentes un verdadero ejército de cuatrocientos sesenta y dos mil quinientos once faroleros.

Pri pohľade z väčšej výšky to pôsobilo nádherným dojmom. Pohyby tejto armády boli riadené ako pohyby baletu v opere.

Vistos desde lejos, hacían un espléndido efecto. Los movimientos de este ejército estaban regulados como los de un ballet de ópera.

Najprv prišli na rad zažíhači pouličných lámp na Novom Zélande a v Austrálii. Potom, keď pozažíhali svoje lampy, išli spať. Vtedy nastúpili do tohto tanca lampári v Číne a na Sibíri. Potom aj oni obratne zmizli za kulisami.

Primero venía el turno de los faroleros de Nueva Zelandia y de Australia. Encendían sus faroles y se iban a dormir. Después tocaba el turno en la danza a los faroleros de China y Siberia, que a su vez se perdían entre bastidores.

Tu prišli na rad ruskí a indickí lampári. Potom africkí a európski. Nato juhoamerickí. Trošku neskôr severoamerickí.

Luego seguían los faroleros de Rusia y la India, después los de África y Europa y finalmente, los de América del Sur y América del Norte.

A nikdy si nepomýlili poradie, podľa ktorého mali nastúpiť na scénu. Bolo to veľkolepé.

Nunca se equivocaban en su orden de entrada en escena. Era grandioso.

Iba obsluhovač jedinej pouličnej lampy na severnom póle a jeho druh, obsluhovač jedinej pouličnej lampy na južnom póle, viedli záhaľčivý a bezstarostný život: pracovali dva razy do roka.

Solamente el farolero del único farol del polo norte y su colega del único farol del polo sur, llevaban una vida de ociosidad y descanso. No trabajaban más que dos veces al año.

XVII

XVII

Keď chce byť človek vtipný, stáva sa mu, že trošku klame. Nebol som veľmi čestný, keď som vám rozprával o lampároch. Riskujem, že vyvolám falošnú predstavu o našej planéte u všetkých, čo ju nepoznajú. Ľudia zaberajú na Zemi veľmi málo miesta.

Cuando se quiere ser ingenioso, sucede que se miente un poco. No he sido muy honesto al hablar de los faroleros y corro el riesgo de dar una falsa idea de nuestro planeta a los que no lo conocen. Los hombres ocupan muy poco lugar sobre la Tierra.

Keby tie dve miliardy obyvateľov, ktorí zaľudňujú Zem, stáli trochu natlačení ako na tábore ľudu, ľahko by sa vošli na námestie dvadsať míľ dlhé a dvadsať míľ široké. Ľudstvo by sa mohlo vtlačiť na najmenší ostrovček Tichého oceána.

Si los dos mil millones de habitantes que la pueblan se pusieran de pie y un poco apretados, como en un mitin, cabrían fácilmente en una plaza de veinte millas de largo por veinte de ancho. La humanidad podría amontonarse sobre el más pequeño islote del Pacífico.

Dospelí vám určite nebudú veriť. Predstavujú si, že zaberajú veľa miesta. Pripadajú si obrovskí ako baobaby. Poraďte im teda, aby si to vypočítali. Zbožňujú číslice: bude sa im to páčiť. Ale vy nestrácajte čas takouto nudnou prácou. Je to zbytočné. Veď mi dôverujete.

Las personas mayores no les creerán, seguramente, pues siempre se imaginan que ocupan mucho sitio. Se creen importantes como los baobabs. Les dirán, pues, que hagan el cálculo; eso les gustará ya que adoran las cifras. Pero no es necesario que pierdan el tiempo inútilmente, puesto que tienen confianza en mí.

Len čo Malý princ pristál na Zemi, bol veľmi prekvapený, že nikoho nevidí. Už sa obával, že si zmýlil planétu, keď sa vtom v piesku pohol akýsi prstenec farby mesiaca.

El principito, una vez que llegó a la Tierra, quedó sorprendido de no ver a nadie. Tenía miedo de haberse equivocado de planeta, cuando un anillo de color de luna se revolvió en la arena.

— Dobrú noc, — povedal Malý princ pre každý prípad.

— ¡Buenas noches! —dijo el principito.

— Dobrú noc, — odpovedal had.

— ¡Buenas noches! —dijo la serpiente.

V piesku sa pohol akýsi prstenec..
— Na ktorú planétu som spadol? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Sobre qué planeta he caído? —preguntó el principito.

— Na Zem, do Afriky, — odpovedal had.

— Sobre la Tierra, en África —respondió la serpiente.

— Ach!… Na Zemi teda nikto nie je?

— ¡Ah! ¿Y no hay nadie sobre la Tierra?

— Tu je púšť. Na púšťach nikto nie je. Zem je veľká, — povedal had.

— Esto es el desierto. En los desiertos no hay nadie. La Tierra es muy grande —dijo la serpiente.

Malý princ si sadol na kameň a zahľadel sa na oblohu.

El principito se sentó en una piedra y elevó los ojos al cielo.

— Rád by som vedel, — ozval sa, — či hviezdy nežiaria pre to, aby si každý mohol jedného dňa vyhľadať tú svoju. Pozri sa na moju planétu. Je práve nad nami… Ale ako je ďaleko!

— Yo me pregunto —dijo— si las estrellas están encendidas para que cada cual pueda un día encontrar la suya. Mira mi planeta; está precisamente encima de nosotros… Pero… ¡qué lejos está!

— Je krásna, — povedal had. — Prečo si sem prišiel?

— Es muy bella —dijo la serpiente—. ¿Y qué vienes tú a hacer aquí?

— Mám starosti s jednou kvetinou.

— Tengo problemas con una flor —dijo el principito.

— Ach! — vzdychol had.

— ¡Ah!

A zmĺkli.

Y se callaron.

— Kde sú ľudia? — ozval sa napokon Malý princ. — Človek sa na púšti cíti trochu osamelý…

— ¿Dónde están los hombres? —prosiguió por fin el principito. Se está un poco solo en el desierto…

— Človek je osamelý aj medzi ľuďmi, — povedal had.

— También se está solo donde los hombres —afirmó la serpiente.

Malý princ sa naňho nadlho zahľadel.

El principito la miró largo rato y le dijo:

— Ty si čudné zviera, — povedal mu nakoniec, — tenké ako prst…

— Eres un bicho raro, delgado como un dedo…

— Ale som mocnejší ako prst hocijakého kráľa, — odpo— vedal had.

— Pero soy más poderoso que el dedo de un rey —le interrumpió la serpiente.

Malý princ sa usmial:

El principito sonrió:

— Nie si veľmi mocný… nemáš ani nožičky… ani cestovať nemôžeš…

— No me pareces muy poderoso… ni siquiera tienes patas… ni tan siquiera puedes viajar…

— Môžem ťa uniesť ďalej ako loď, — povedal had.

— Puedo llevarte más lejos que un navío —dijo la serpiente.

Okrútil sa Malému princovi okolo členka ako zlatý náramok.

Se enroscó alrededor del tobillo del principito como un brazalete de oro.

— Keď sa niekoho dotknem, vrátim ho zemi, z ktorej vyšiel, — dodal ešte. — Ale ty si čistý a prichádzaš z hviezdy…

— Al que yo toco, le hago volver a la tierra de donde salió. Pero tú eres puro y vienes de una estrella…

Malý princ neodpovedal.

El principito no respondió.

— Je mi ťa ľúto, si taký slabý na tejto Zemi zo žuly. Môžem ti jedného dňa pomôcť, ak sa ti bude priveľmi čnieť za tvojou planétou. Ja môžem…

— Me das lástima, tan débil sobre esta tierra de granito. Si algún día echas mucho de menos tu planeta, puedo ayudarte. Puedo…

— Och! Veľmi dobre som ti rozumel, — povedal Malý princ. — Ale prečo hovoríš ustavične v hádankách?

— ¡Oh! —dijo el principito—. Te he comprendido. Pero ¿por qué hablas con enigmas?

— Ja ich všetky rozlúštim, — povedal had.

— Yo los resuelvo todos —dijo la serpiente.

A zmĺkli.

Y se callaron.

XVIII

XVIII

Malý princ šiel cez púšť a nikoho nestretol, zazrel iba jednu kvetinu. Bola to kvetina s tromi korunnými lupienkami, také nič.

El principito atravesó el desierto en el que sólo encontró una flor de tres pétalos, una flor de nada.

— Dobrý deň, — povedal Malý princ.

— ¡Buenos días! —dijo el principito.

— Dobrý deň, — odpovedala kvetina.

— ¡Buenos días! —dijo la flor.

— Kde sú ľudia? — spýtal sa zdvorilo Malý princ.

— ¿Dónde están los hombres? —preguntó cortésmente el principito.

Kvetina videla jedného dňa prechádzať okolo karavánu.

La flor, un día, había visto pasar una caravana.

— Ľudia? Myslím, že ich je šesť alebo sedem. Sú to už roky, čo som ich zazrela. Ale nikdy sa nevie, kde ich stretneme. Vietor ich unáša. Nemajú korene, to im veľmi prekáža.

— ¿Los hombres? No existen más que seis o siete, me parece. Los he visto hace ya años y nunca se sabe dónde encontrarlos. El viento los pasea. Les faltan las raíces. Esto les molesta.

— Zbohom, — povedal Malý princ.

— Adiós —dijo el principito.

— Zbohom, — odpovedala kvetina.

— Adiós —dijo la flor.

XIX

XIX

Malý princ vystúpil na vysoký vrch. Jediné vrchy, čo kedy poznal, boli tri sopky, ktoré mu siahali po kolená. A vyhasnutú sopku používal ako sedačku. „Z takého vysokého vrchu, ako je tento,“ povedal si potom, „uvidím celú planétu a všetkých ľudí…“ Ale zazrel iba ostré vrcholky skál.

El principito escaló hasta la cima de una alta montaña. Las únicas montañas que él había conocido eran los tres volcanes que le llegaban a la rodilla. El volcán extinguido lo utilizaba como taburete. “Desde una montaña tan alta como ésta, se había dicho, podré ver todo el planeta y a todos los hombres…” Pero no alcanzó a ver más que algunas puntas de rocas.

— Dobrý deň, — zvolal pre každý prípad.

— ¡Buenos días! —exclamó el principito al acaso.

— Dobrý deň… dobrý deň… dobrý deň… — odpovedala ozvena.

— ¡Buenos días! ¡Buenos días! ¡Buenos días! —respondió el eco.

— Kto ste? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Quién eres tú? —preguntó el principito.

— Kto ste… kto ste… kto ste… — odpovedala ozvena.

— ¿Quién eres tú?… ¿Quién eres tú?… ¿Quién eres tú?… —contestó el eco.

— Buďte mojimi priateľmi, som sám, — povedal.

— Sed mis amigos, estoy solo —dijo el principito.

— Som sám… som sám… som sám… — odpovedala ozvena.

— Estoy solo… estoy solo… estoy solo… —repitió el eco.

„Aká čudná planéta!“ pomyslel si . „Je celá vyprahnutá a celá zašpicatená a celá slaná.

“¡Qué planeta más raro! —pensó entonces el principito—, es seco, puntiagudo y salado.

A ľudia nemajú predstavivosť. Opakujú, čo sa im povie… U mňa doma som mal kvetinu: ona hovorila vždy prvá…

Y los hombres carecen de imaginación; no hacen más que repetir lo que se les dice… En mi tierra tenía una flor: hablaba siempre la primera… ”

XX

XX

Ale stalo sa, že Malý princ po dlhej chôdzi po piesku, po skalách a po snehu našiel konečne cestu. A všetky cesty vedú k ľuďom.

Pero sucedió que el principito, habiendo atravesado arenas, rocas y nieves, descubrió finalmente un camino. Y los caminos llevan siempre a la morada de los hombres.

— Dobrý deň, — povedal.

— ¡Buenos días! —dijo.

Bola to záhrada plná rozkvitnutých ruží.

Era un jardín cuajado de rosas.

— Dobrý deň, — odpovedali ruže.

— ¡Buenos días! —dijeran las rosas.

Malý princ sa na ne zahľadel. Všetky sa podobali jeho kvetine.

El principito las miró. ¡Todas se parecían tanto a su flor!

— Kto ste? — spýtal sa ich celý ohromený.

— ¿Quiénes son ustedes? —les preguntó estupefacto.

— My sme ruže, — odpovedali ruže.

— Somos las rosas —respondieron éstas.

— Ach! — vzdychol Malý princ…

— ¡Ah! —exclamó el principito.

A cítil sa veľmi nešťastný. Jeho kvetina mu vravela, že je jediná svojho druhu vo vesmíre. A tu ich bolo päťtisíc, všetky rovnaké, v jedinej záhrade!

Y se sintió muy desgraciado. Su flor le había dicho que era la única de su especie en todo el universo. ¡Y ahora tenía ante sus ojos más de cinco mil todas semejantes, en un solo jardín!

Veľmi by ju to urazilo,“ povedal si, „keby to videla… Strašne by kašlala a predstierala by, že umiera, len aby nebola smiešna. A ja by som sa musel tváriť, že ju ošetrujem, lebo inak by si naozaj spôsobila smrť, len aby aj mňa ponížila.“

“Si ella viese todo esto, se decía el principito, se sentiría vejada, tosería muchísimo y simularía morir para escapar al ridículo. Y yo tendría que fingirle cuidados, pues sería capaz de dejarse morir verdaderamente para humillarme a mí también… ”

Potom si ešte povedal: „Myslel som, že som bohatý, že mám jedinečnú kvetinu, a mám len obyčajnú ružu. Ona a moje tri sopky, čo mi siahajú po kolená, a jedna je možno navždy vyhasnutá, nerobia veru zo mňa veľmi významného princa…“

Y luego continuó diciéndose: “Me creía rico con una flor única y resulta que no tengo más que una rosa ordinaria. Eso y mis tres volcanes que apenas me llegan a la rodilla y uno de los cuales acaso esté extinguido para siempre. Realmente no soy un gran príncipe… ”

A ľahol si do trávy a plakal.

Y echándose sobre la hierba, el principito lloró.

XXI

XXI

Vtom sa zjavila líška.

Entonces apareció el zorro:

— Dobrý deň, — povedala líška.

— ¡Buenos días! —dijo el zorro.

— Dobrý deň, — zdvorilo odpovedal Malý princ, obrátil sa, ale nič nevidel.

— ¡Buenos días! —respondió cortésmente el principito que se volvió pero no vio nada.

— Som tu, — ozval sa ten hlas, — pod jabloňou…

— Estoy aquí, bajo el manzano —dijo la voz.

— Kto si? — spýtal sa Malý princ. — Si veľmi pekná…

— ¿Quién eres tú? —preguntó el principito—. ¡Qué bonito eres!

— Ja som líška, — povedala líška.

— Soy un zorro —dijo el zorro.

— Poď sa so mnou hrať, — navrhol jej Malý princ. — Som taký smutný…

— Ven a jugar conmigo —le propuso el principito—, ¡estoy tan triste!

— Nemôžem sa s tebou hrať, — povedala líška. — Nie som skrotená.

— No puedo jugar contigo —dijo el zorro—, no estoy domesticado.

— Ach, prepáč! — povedal Malý princ.

— ¡Ah, perdón! —dijo el principito.