Malý princ / El Principito — w językach słowackim i hiszpańskim. Strona 7

Słowacko-hiszpańska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

Ale po krátkej úvahe dodal:

Pero después de una breve reflexión, añadió:

— Čo znamená skrotiť?

— ¿Qué significa “domesticar”?

— Ty nie si odtiaľto, — povedala líška, — čo tu hľadáš?

— Tú no eres de aquí —dijo el zorro— ¿qué buscas?

— Hľadám ľudí, — odpovedal Malý princ. — Čo znamená skrotiť?

— Busco a los hombres —le respondió el principito—. ¿Qué significa “domesticar”?

— Ľudia, — povedala líška, — majú pušky a poľujú. Je to veľmi nepríjemné! Chovajú aj sliepky. Je to ich jediná prednosť. Hľadáš sliepky?

— Los hombres —dijo el zorro— tienen escopetas y cazan. ¡Es muy molesto! Pero también crían gallinas. Es lo único que les interesa. ¿Tú buscas gallinas?

— Nie, — odpovedal Malý princ. — Hľadám priateľov. Čo znamená skrotiť?

— No —dijo el principito—. Busco amigos. ¿Qué significa “domesticar”? —volvió a preguntar el principito.

— Je to už takmer zabudnutá vec, — povedala líška. — Znamená to vytvoriť putá.

— Es una cosa ya olvidada —dijo el zorro—, significa “crear vínculos… ”

— Vytvoriť putá?

— ¿Crear vínculos?

— Pravdaže, — povedala líška. — Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba líška podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete…

— Efectivamente, verás —dijo el zorro—. Tú no eres para mí todavía más que un muchachito igual a otros cien mil muchachitos y no te necesito para nada. Tampoco tú tienes necesidad de mí y no soy para ti más que un zorro entre otros cien mil zorros semejantes. Pero si tú me domesticas, entonces tendremos necesidad el uno del otro. Tú serás para mí único en el mundo, yo seré para ti único en el mundo…

— Začínam rozumieť, — povedal Malý princ. — Jestvuje jedna kvetina… myslím, že si ma skrotila…

— Comienzo a comprender —dijo el principito—. Hay una flor… creo que ella me ha domesticado…

— To je možné, — poznamenala líška. — Na Zemi sa dá všeličo zažiť…

— Es posible —concedió el zorro—, en la Tierra se ven todo tipo de cosas.

— Och, to nie je na Zemi! — povedal Malý princ.

— ¡Oh, no es en la Tierra! —exclamó el principito.

Zdalo sa, že to v líške vzbudilo veľký záujem.

El zorro pareció intrigado:

— Na nejakej inej planéte?

— ¿En otro planeta?

— Áno.

— Sí.

— Sú na tej planéte poľovníci?

— ¿Hay cazadores en ese planeta?

— Nie.

— No.

— To je zaujímavé! A sliepky?

— ¡Qué interesante! ¿Y gallinas?

— Nie.

— No.

— Nič nie je dokonalé, — vzdychla si líška.

— Nada es perfecto —suspiró el zorro.

Ale vrátila sa k svojej myšlienke:

Y después volviendo a su idea:

Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká hudba.

— Mi vida es muy monótona. Cazo gallinas y los hombres me cazan a mí. Todas las gallinas se parecen y todos los hombres son iguales; por consiguiente me aburro un poco. Si tú me domesticas, mi vida estará llena de sol. Conoceré el rumor de unos pasos diferentes a todos los demás. Los otros pasos me hacen esconder bajo la tierra; los tuyos me llamarán fuera de la madriguera como una música.

A potom, pozri! Vidíš tamtie obilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie je pre mňa zbytočné. Obilné polia mi nič nepripomínajú. A to je smutné! Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to teda skvelé, keď si ma skrotíš! Zlaté obilie mi ťa bude pripomínať. A ja budem mať rada šumenie vetra v obilí…

Y además, ¡mira! ¿Ves allá abajo los campos de trigo? Yo no como pan y por lo tanto el trigo es para mí algo inútil. Los campos de trigo no me recuerdan nada y eso me pone triste. ¡Pero tú tienes los cabellos dorados y será algo maravilloso cuando me domestiques! El trigo, que es dorado también, será un recuerdo de ti. Y amaré el ruido del viento en el trigo.

Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadela na Malého princa.

El zorro se calló y miró un buen rato al principito:

— Prosím ťa… skroť si ma! — povedala.

— Por favor… domestícame —le dijo.

— Veľmi rád, — odpovedal Malý princ, — ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.

— Bien quisiera —le respondió el principito pero no tengo mucho tiempo. He de buscar amigos y conocer muchas cosas.

— Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, — poveda— la líška. — Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom nové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!

— Sólo se conocen bien las cosas que se domestican —dijo el zorro—. Los hombres ya no tienen tiempo de conocer nada. Lo compran todo hecho en las tiendas. Y como no hay tiendas donde vendan amigos, los hombres no tienen ya amigos. ¡Si quieres un amigo, domestícame!

— Čo mám urobiť? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Qué debo hacer? —preguntó el principito.

— Musíš byť veľmi trpezlivý, — odpovedala líška. — Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi tak to. Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie.

— Debes tener mucha paciencia —respondió el zorro—. Te sentarás al principio un poco lejos de mí, así, en el suelo; yo te miraré con el rabillo del ojo y tú no me dirás nada. El lenguaje es fuente de malos entendidos. Pero cada día podrás sentarte un poco más cerca…

Na druhý deň prišiel Malý princ zasa.

El principito volvió al día siguiente.

— Bolo by lepšie, keby si prichádzal v tú istú hodinu, — povedala líška. — Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní, už od tretej začnem byť šťastná. Čím väčšmi čas pokročí, tým budem šťastnejšia. O štvrtej už budem vzrušená a nepokojná; Ak chceš mať priateľa, skroť si ma! objavím cenu šťastia! No ak budeš chodiť hocikedy, nebudem nikdy vedieť, na ktorú hodinu si mám pristrojiť srdce… Je potrebné zachovávať isté zvyky.

— Hubiera sido mejor —dijo el zorro— que vinieras a la misma hora. Si vienes, por ejemplo, a las cuatro de la tarde; desde las tres yo empezaría a ser dichoso. Cuanto más avance la hora, más feliz me sentiré. A las cuatro me sentiré agitado e inquieto, descubriré así lo que vale la felicidad. Pero si tú vienes a cualquier hora, nunca sabré cuándo preparar mi corazón… Los ritos son necesarios.

— Čo je to zvyk? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Qué es un rito? —inquirió el principito.

— Aj to je čosi, na čo sa veľmi zabúda, — povedala líška. — Je to niečo, čo odlišuje jeden deň od ostatných dní, jednu hodinu od ostatných hodín. Napríklad aj moji poľovníci majú jeden zvyk. Vo štvrtok tancujú s dedinskými dievčencami. A tak je štvrtok nádherný deň! Chodím sa vtedy prechádzať až do vinice. Keby poľovníci tancovali hocikedy, všetky dni by sa navzájom podobali a ja by som nemala prázdniny.

— Es también algo demasiado olvidado —dijo el zorro—. Es lo que hace que un día no se parezca a otro día y que una hora sea diferente a otra. Entre los cazadores, por ejemplo, hay un rito. Los jueves bailan con las muchachas del pueblo. Los jueves entonces son días maravillosos en los que puedo ir de paseo hasta la viña. Si los cazadores no bailaran en día fijo, todos los días se parecerían y yo no tendría vacaciones.

Tak si Malý princ skrotil líšku. A keď sa priblížila hodina odchodu, líška povedala:

De esta manera el principito domesticó al zorro. Y cuando se fue acercando el día de la partida:

— Ach! Budem plakať…

— ¡Ah! —dijo el zorro—, lloraré.

— Je to tvoja vina, — povedal Malý princ, — neželal som ti nič zlé, ale ty si chcela, aby som si ťa skrotil…

— Tuya es la culpa —le dijo el principito—, yo no quería hacerte daño, pero tú has querido que te domestique…

— Pravdaže, — povedala líška.

— Ciertamente —dijo el zorro.

— Ale ty budeš plakať! — povedal Malý princ.

— ¡Y vas a llorar!, —dijo él principito.

— Pravdaže, — povedala líška.

— ¡Seguro!

— Teda z toho nebudeš mať nič!

— No ganas nada.

— Budem, — povedala líška, — vďaka farbe obilia.

— Gano —dijo el zorro— he ganado a causa del color del trigo.

Potom dodala:

Y luego añadió:

— Choď sa ešte raz pozrieť na ruže. Pochopíš, že tá tvoja je jediná na svete. Vrátiš sa ku mne, aby si mi dal zbohom, a ja ti darujem tajomstvo.

— Vete a ver las rosas; comprenderás que la tuya es única en el mundo. Volverás a decirme adiós y yo te regalaré un secreto.

Malý princ sa šiel znova pozrieť na ruže.

El principito se fue a ver las rosas a las que dijo:

— Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič, — povedal im. — Nikto si vás neskrotil a vy ste si neskrotili nikoho. Ste také, ako bola moja líška. Bola iba líškou, čo sa podobala stotisícom ostatných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete.

— No son nada, ni en nada se parecen a mi rosa. Nadie las ha domesticado ni ustedes han domesticado a nadie. Son como el zorro era antes, que en nada se diferenciaba de otros cien mil zorros. Pero yo le hice mi amigo y ahora es único en el mundo.

A ruže boli veľmi zarazené.

Las rosas se sentían molestas oyendo al principito, que continuó diciéndoles:

— Ste krásne, ale ste prázdne, — povedal im ešte. — Nemožno pre vás zomrieť. Prirodzene, obyčajný okoloidúci by si myslel, že moja ruža sa vám podobá. Ale ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky, pretože práve ju som polieval. Pretože ju som dával pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože jej som pozabíjal húsenice (okrem dvoch alebo troch, z ktorých majú byť motýle). Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.

— Son muy bellas, pero están vacías y nadie daría la vida por ustedes. Cualquiera que las vea podrá creer indudablemente que mí rosa es igual que cualquiera de ustedes. Pero ella se sabe más importante que todas, porque yo la he regado, porque ha sido a ella a la que abrigué con el fanal, porque yo le maté los gusanos (salvo dos o tres que se hicieron mariposas) y es a ella a la que yo he oído quejarse, alabarse y algunas veces hasta callarse. Porque es mi rosa, en fin.

A vrátil sa k líške.

Y volvió con el zorro.

— Zbohom, — povedal.

— Adiós —le dijo.

— Zbohom, — povedala líška. — Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.

— Adiós —dijo el zorro—. He aquí mi secreto, que no puede ser más simple: sólo con el corazón se puede ver bien; lo esencial es invisible para los ojos.

— To hlavné je očiam neviditeľné, — opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.

— Lo esencial es invisible para los ojos —repitió el principito para acordarse.

— Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.

— Lo que hace más importante a tu rosa, es el tiempo que tú has perdido con ella.

— Čas, ktorý som strácal pre svoju ružu… — opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.

— Es el tiempo que yo he perdido con ella… —repitió el principito para recordarlo.

— Ľudia zabudli na túto pravdu, — povedala líška. — Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť. Ty budeš navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu…

— Los hombres han olvidado esta verdad —dijo el zorro—, pero tú no debes olvidarla. Eres responsable para siempre de lo que has domesticado. Tú eres responsable de tu rosa…

— Som zodpovedný za svoju ružu… — opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.

— Yo soy responsable de mi rosa… —repitió el principito a fin de recordarlo.

XXII

XXII

— Dobrý deň, — povedal Malý princ.

— ¡Buenos días! —dijo el principito.

— Dobrý deň, — povedal výhybkár.

— ¡Buenos días! —respondió el guardavía.

— Čo tu robíš? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Qué haces aquí? —le preguntó el principito.

— Rozdeľujem cestujúcich po tisícových skupinách, — povedal výhybkár. — Vypravujem vlaky, čo ich odvážajú raz napravo, raz naľavo.

— Formo con los viajeros paquetes de mil y despacho los trenes que los llevan, ya a la derecha, ya a la izquierda.

A vysvietený rýchlik, duniac ako hrom, otriasol výhybkárovou búdkou.

Y un tren rápido iluminado, rugiendo como el trueno, hizo temblar la caseta del guardavía.

— Veľmi sa ponáhľajú, — povedal Malý princ. — Čo hľadajú?

— Tienen mucha prisa —dijo el principito—. ¿Qué buscan?

— Ani človek na rušni to nevie, — odpovedal výhybkár.

— Ni siquiera el conductor de la locomotora lo sabe —dijo el guardavía.

A v opačnom smere zadunel druhý vysvietený rýchlik.

Un segundo rápido iluminado rugió en sentido inverso.

— Už sa vracajú? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Ya vuelve? —preguntó el principito.

— To nie sú tí istí, — povedal výhybkár. — Vymieňajú sa.

— No son los mismos —contestó el guardavía—. Es un cambio.

— Neboli spokojní tam, kde boli?

— ¿No se sentían contentos donde estaban?

— Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je, — povedal výhybkár.

— Nunca se siente uno contento donde está —respondió el guardavía.

Vtom ako hrom zadunel tretí vysvietený rýchlik.

Y rugió el trueno de un tercer rápido iluminado.

— Idú za tými prvými cestujúcimi? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Van persiguiendo a los primeros viajeros? —preguntó el principito.

— Nejdú vôbec za ničím, — povedal výhybkár. — Spia tam vnútri, alebo poriadne zívajú. Len deti si pritískajú nos na okenné tabuľky.

— No persiguen absolutamente nada —le dijo el guardavía—; duermen o bostezan allí dentro. Únicamente los niños aplastan su nariz contra los vidrios.

— Len deti vedia, čo hľadajú, — povedal Malý princ. — Strácajú čas pre handrovú bábiku, ona sa stáva pre ne veľmi dôležitá, a keď im ju niekto vezme, plačú…

— Únicamente los niños saben lo que buscan —dijo el principito. Pierden el tiempo con una muñeca de trapo que viene a ser lo más importante para ellos y si se la quitan, lloran…

— Majú šťastie, — povedal výhybkár.

— ¡Qué suerte tienen! —dijo el guardavía.

XXIII

XXIII

— Dobrý deň, — povedal Malý princ.

— ¡Buenos días! —dijo el principito.

— Dobrý deň, — povedal obchodník.

— ¡Buenos días! —respondió el comerciante.

Bol to obchodník, čo predával vylepšené pilulky proti smädu. Stačilo raz za týždeň jednu zhltnúť, a človek nepociťoval potrebu napiť sa.

Era un comerciante de píldoras perfeccionadas que quitan la sed. Se toma una por semana y ya no se sienten ganas de beber.

— Prečo to predávaš? — spýtal sa Malý princ.

— ¿Por qué vendes eso? —preguntó el principito.

— Je to veľká úspora času, — odpovedal obchodník. — Vypočítali to odborníci. Ušetrí sa päťdesiattri minút za týždeň.

— Porque con esto se economiza mucho tiempo. Según el cálculo hecho por los expertos, se ahorran cincuenta y tres minutos por semana.

— A čo sa urobí s tými päťdesiatimi tromi minútami?

— ¿Y qué se hace con esos cincuenta y tres minutos?

— Každý si s nimi urobí, čo chce…

— Lo que cada uno quiere… ”

— Keby som ja mal premárniť päťdesiattri minút, šiel by som celkom pomaličky k studničke…

“Si yo dispusiera de cincuenta y tres minutos —pensó el principito— caminaría suavemente hacia una fuente…”

XXIV

XXIV

Bolo to ôsmeho dňa po mojej nehode na púšti, a keď som počúval príbeh o obchodníkovi, pil som poslednú kvapku zo svojej zásoby vody.

Era el octavo día de mi avería en el desierto y había escuchado la historia del comerciante bebiendo la última gota de mi provisión de agua.

— Ach, — povedal som Malému princovi, — tvoje spomienky sú veľmi pekné, ale ja som ešte neopravil lietadlo, nemám už čo piť, a takisto by som bol šťastný, keby som mohol celkom pomaličky kráčať k nejakej studničke!

— ¡Ah —le dije al principito—, son muy bonitos tus cuentos, pero yo no he reparado mi avión, no tengo nada para beber y sería muy feliz si pudiera irme muy tranquilo en busca de una fuente!

— Moja priateľka líška… — povedal mi.

— Mi amigo el zorro…, me dijo…

— Chlapček môj, už nejde viac o líšku!

— No se trata ahora del zorro, muchachito…

— Prečo?

— ¿Por qué?

— Pretože čoskoro umrieme od smädu…

— Porque nos vamos a morir de sed…

Nepochopil moju námietku a povedal mi:

No comprendió mi razonamiento y replicó:

— Je dobre, že sme mali priateľa, aj keď máme zomrieť. Ja som veľmi rád, že som mal priateľku líšku…

— Es bueno haber tenido un amigo, aún si vamos a morir. Yo estoy muy contento de haber tenido un amigo zorro.

„Nevie odhadnúť nebezpečenstvo,“ vravel som si. „Nikdy necíti ani hlad, ani smäd. Stačí mu trochu slnka…“

“Es incapaz de medir el peligro —me dije — Nunca tiene hambre ni sed y un poco de sol le basta…”

Ale on na mňa pozrel a odpovedal na moju myšlienku:

El principito me miró y respondió a mi pensamiento:

— Aj ja som smädný… pohľadajme studňu…

— Tengo sed también… vamos a buscar un pozo…

Hodil som unavene rukou: je nezmyselné hľadať naslepo studňu v nekonečnej púšti. A predsa sme sa vydali na cestu.

Tuve un gesto de cansancio; es absurdo buscar un pozo, al azar, en la inmensidad del desierto. Sin embargo, nos pusimos en marcha.

Ako sme tak celé hodiny tíško kráčali, nastala noc a začali sa zažíhať hviezdy. Zazrel som ich ako vo sne, lebo som mal od smädu slabú horúčku. Slová Malého princa mi vírili v mysli.

Después de dos horas de caminar en silencio, cayó la noche y las estrellas comenzaron a brillar. Yo las veía como en sueño, pues a causa de la sed tenía un poco de fiebre. Las palabras del principito danzaban en mi mente.

— Tak aj ty si smädný? — spýtal som sa ho.

— ¿Tienes sed, tú también? —le pregunté.