Malý princ / あのときの王子くん — w językach słowackim i japońskim. Strona 5

Słowacko-japońska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

アントワーヌ・ド・サン=テグジュペリ

あのときの王子くん

— Tak sú teda moje, pretože ja som si na ne pomyslel prvý.

「じゃあ、わたしのものだ。さいしょにおもいついたんだから。」

— A to stačí?

「それでいいの?」

— Prirodzene. Keď nájdeš diamant, ktorý nepatrí nikomu, je tvoj. Keď nájdeš ostrov, ktorý nepatrí nikomu, je tvoj. Keď na niečo prídeš prvý, dáš si vynález patentovať: je tvoj. A ja vlastním hviezdy, lebo predo mnou nikdy nikomu ani na um neprišlo, že by ich mohol vlastniť.

「もちろん。たとえば、きみが、だれのものでもないダイヤを見つけたら、それはきみのものになる。だれのものでもない島を見つけたら、それはきみのもの。さいしょになにかをおもいついたら、〈とっきょ〉がとれる。きみのものだ。だから、わたしは星をじぶんのものにする。なぜなら、わたしよりさきに、だれひとりも、そんなことをおもいつかなかったからだ。」

— To je pravda, — povedal Malý princ. — A čo s nimi robíš?

「うん、なるほど。」と王子くんはいった。「で、それをどうするの?」

— Spravujem ich. Spočítavam a prepočítavam, — odpo— vedal biznismen. — Je to náročná práca. Ale ja som vážny človek!

「とりあつかう。かぞえて、かぞえなおす。」と、しごとにんげんはいった。「むずかしいぞ。だが、わたしは、ちゃんとしたにんげんなんだ!」

Malý princ ešte nebol spokojný.

王子くんは、まだなっとくできなかった。

— Ak ja vlastním hodvábnu šatku, môžem si ju uviazať na krk a odniesť. Ak ja vlastním nejakú kvetinu, môžem si svoju kvetinu odtrhnúť a odniesť. No ty si nemôžeš natrhať hviezdy!

「ぼくは、スカーフいちまい、ぼくのものだったら、首のまわりにまきつけて、おでかけする。ぼくは、花が1りん、ぼくのものだったら、花をつんでもっていく。でも、きみ、星はつめないよね!」

— Nie, ale môžem si ich uložiť do banky.

「そうだ。だが、ぎんこうにあずけられる。」

— Čo to znamená?

「それってどういうこと?」

— To znamená, že na papierik napíšem počet svojich hviezd. A potom ten papierik zamknem do zásuvky.

「じぶんの星のかずを、ちいさな紙きれにかきとめるってことだ。そうしたら、その紙を、ひきだしにしまって、カギをかける。」

— A to je všetko?

「それだけ?」

— To stačí!

「それでいいんだ!」

„To je zábavné,“ pomyslel si Malý princ. „Je to takmer čarovné. Ale nie je to veľmi vážne.“

王子くんはおもった。『おもしろいし、それなりにかっこいい。でも、ぜんぜんちゃんとしてない!』

Malý princ mal o vážnych veciach celkom iné predstavy ako dospelí.

王子くんは、ちゃんとしたことについて、おとなのひとと、ちがったかんがえをもっていたんだ。

— Ja vlastním kvetinu, — povedal ešte, — a každý deň ju 48 polievam. Vlastním tri sopky a vymetám ich každý týždeň. Lebo vymetám aj tú vyhasnutú. Človek nikdy nevie. Pre moje sopky je osožné, pre moju kvetinu je osožné, že ich vlastním. Ale ty nie si hviezdam osožný…

「ぼく。」と、その子はことばをつづける。「花が1りん、ぼくのもので、まいにち水をやります。火山がみっつ、ぼくのもので、まいしゅう、ススはらいをします。それに、火がきえてるのも、ススはらいします。まんがいちがあるから。火山のためにも、花のためにもなってます、ぼくのものにしてるってことが。でも、きみは星のためにはなってません……」

Biznismen otvoril ústa, ale nenašiel vhodnú odpoveď, a Malý princ odišiel.

しごとにんげんは、口もとをひらいたけど、かえすことばが、みつからなかった。王子くんは、そこをあとにした。

„Dospelí sú rozhodne až neuveriteľne čudní,“ vravel si v duchu Malý princ počas cesty.

おとなのひとって、やっぱりただのへんてこりんだ、とだけ、その子は心のなかでおもいつつ、たびはつづく。

XIV

14

Piata planéta bola veľmi zvláštna. Bola zo všetkých najmenšia. Bolo na nej iba toľko miesta, aby ta mohla vojsť pouličná lampa a lampár.

いつつめの星は、すごくふしぎなところだった。ほかのどれよりも、ちいさかった。ほんのぎりぎり、あかりと、あかりつけの入るばしょがあるだけだった。

Malý princ si nevedel vysvetliť, načo môže byť kdesi na oblohe, na planéte bez domov, bez obyvateľov pouličná lampa a lampár. Aj tak si v duchu povedal:

王子くんは、どうやってもわからなかった。空のこんなばしょで、星に家もないし、人もいないのに、あかりとあかりつけがいて、なんのためになるんだろうか。それでも、その子は、心のなかでこうおもった。

„Možno je tu prítomnosť tohto človeka nezmyselná. A predsa má väčší zmysel ako život kráľa, márnivca, biznismena a pijana. Aspoň jeho práca má zmysel. Keď rozsvieti pouličnú lampu, akoby nechal narodiť o hviezdu alebo o kvetinu viac. Keď lampu zhasne, akoby kvetinu alebo hviezdu uspal. Je to pekné zamestnanie. A je naozaj užitočné,, pretože je pekné.“

『このひとは、ばかばかしいかもしれない。でも、王さま、みえっぱり、しごとにんげんやのんだくれなんかよりは、ばかばかしくない。そうだとしても、このひとのやってることには、いみがある。あかりをつけるってことは、たとえるなら、星とか花とかが、ひとつあたらしくうまれるってこと。だから、あかりをけすのは、星とか花をおやすみさせるってこと。とってもすてきなおつとめ。すてきだから、ほんとうに、だれかのためになる。』

Keď pristál na planéte, úctivo lampára pozdravil:

その子は星にちかづくと、あかりつけにうやうやしくあいさつをした。

— Dobrý deň. Prečo si práve zhasol lampu?

「こんにちは。どうして、いま、あかりをけしたの?」

— Je to príkaz, — odpovedal lampár. — Dobrý deň.

「しなさいっていわれてるから。」と、あかりつけはこたえた。「こんにちは。」

— Čo znamená príkaz?

「しなさいって、なにを?」

— To znamená, že musím zhasnúť lampu. Dobrý večer.

「このあかりをけせって。こんばんは。」

A znova j u zažal.

と、そのひとは、またつけた。

— Ale prečo si ju hneď zažal?

「えっ、どうして、いま、またつけたの?」

— Je to príkaz, — odpovedal lampár.

「しなさいっていわれてるから。」と、あかりつけはこたえた。

— Nerozumiem, — povedal Malý princ.

「よくわかんない。」と王子くんはいった。

— Tu niet čomu rozumieť, — vravel lampár. — Príkaz je príkaz. Dobrý deň.

「わかんなくていいよ。」と、あかりつけはいった。「しなさいは、しなさいだ。こんにちは。」

A zhasol lampu.

と、あかりをけした。

Potom si utrel čelo vreckovkou s červenými kockami.

それから、おでこを赤いチェックのハンカチでふいた。

— Mám hrozné zamestnanie. Kedysi malo zmysel. Zhášal som ráno a zažínal večer. Celý deň som mohol od počívať a celú noc som mohol spať…

「それこそ、ひどいしごとだよ。むかしは、ものがわかってた。あさけして、夜つける。ひるのあまったじかんをやすんで、夜のあまったじかんは、ねる……」

— A odvtedy sa príkaz zmenil?

「じゃあ、そのころとは、べつのことをしなさいって?」

— Príkaz sa nezmenil, — odpovedal lampár. — Práve v tom väzí celá pohroma. Planéta sa z roka na rok krútila čoraz rýchlejšie, a príkaz sa nezmenil!

「おなじことをしなさいって。」と、あかりつけはいった。「それがほんっと、ひどい話なんだ! この星は年々、まわるのがどんどん早くなるのに、おなじことをしなさいって!」

— No a? — spýtal sa Malý princ.

「つまり?」

— No a teraz, keď sa otočí raz za minútu, nemôžem si ani na sekundu odpočinúť. Zažíham a zhášam raz za minútu!

「つまり、いまでは、1ぷんでひとまわりするから、ぼくにはやすむひまが、すこしもありゃしない。1ぷんのあいだに、つけたりけしたり!」

— To je smiešne! Deň u teba trvá minútu!

「へんなの! きみんちじゃ、1日が1ぷんだなんて!」

— To vôbec nie je smiešne, — povedal lampár. — Už je to mesiac, čo sa spolu rozprávame.

「なにがへんだよ。」と、あかりつけがいった。「もう、ぼくらは1か月もいっしょにしゃべってるんだ。」

— Mesiac?

「1か月?」

— Áno. Tridsať minút. Tridsať dní. Dobrý večer.

「そう。30ぷん、30日! こんばんは。」

A znova zažal svoju lampu.

と、またあかりをつけた。

Malý princ naňho hľadel a začal mať rád tohto lampára, ktorý bol taký verný príkazu.

王子くんは、そのひとのことをじっと見た。しなさいっていわれたことを、こんなにもまじめにやる、このあかりつけのことが、すきになった。

Spomenul si na západy slnka, čo sám kedysi vyhľadával, posúvajúc si stoličku. Chcel svojmu priateľovi pomôcť:

その子は、夕ぐれを見たいとき、じぶんからイスをうごかしていたことを、おもいだした。その子は、この友だちをたすけたかった。

— Vieš… poznám spôsob, ako si môžeš odpočinúť, keď budeš chcieť..

「ねえ……やすみたいときに、やすめるコツ、知ってるよ……」

— Pravdaže chcem, — povedal lampár.

「いつだってやすみたいよ。」と、あかりつけはいった。

Veď človek môže byť zároveň verný i unavený.

ひとっていうのは、まじめにやってても、なまけたいものなんだ。

Malý princ pokračoval:
— Tvoja planéta je taká malá, že ju obídeš tromi krokmi. Musíš len tak pomaly kráčať, aby si bol ustavične na slnku. Keď si budeš chcieť odpočinúť, vykročíš… a deň bude trvať tak dlho, ako budeš chcieť.

王子くんは、ことばをつづけた。
「きみの星、ちいさいから、大またなら3ぽでひとまわりできるよね。ずっと日なたにいられるように、ゆっくりあるくだけでいいんだよ。やすみたくなったら、きみはあるく……すきなぶんだけ、おひるがずっとつづく。」

— To mi nepomôže, — povedal lampár. — Ja veľmi rád spím.

「そんなの、たいしてかわらないよ。」と、あかりつけはいった。「ぼくがずっとねがってるのは、ねむることなんだ。」

— Takú možnosť nemáš, — povedal Malý princ.

「こまったね。」と王子くんがいった。

— Takú možnosť nemám, — prisvedčil lampár. — Dobrý deň.

「こまったね。」と、あかりつけもいった。「こんにちは。」

A zhasol lampu.

と、あかりをけした。

„Týmto človekom by všetci ostatní, kráľ, márnivec, pijan a biznismen pohŕdali,“ vravel si Malý princ, zatiaľ čo pokračoval vo svojej ceste. „A predsa on jediný sa mi nezdá smiešny. Možno preto, že sa zaoberá niečím iným ako samým sebou.“

王子くんは、ずっととおくへたびをつづけながら、こんなふうにおもった。『あのひと、ほかのみんなから、ばかにされるだろうな。王さま、みえっぱり、のんだくれ、しごとにんげんから。でも、ぼくからしてみれば、たったひとり、あのひとだけは、へんだとおもわなかった。それっていうのも、もしかすると、あのひとが、じぶんじゃないことのために、あくせくしてたからかも。』

Ľútostivo si vzdychol a ešte si povedal:

その子は、ざんねんそうにためいきをついて、さらにかんがえる。

„Iba s ním by som sa vedel spriateliť. No jeho planéta je naozaj veľmi malá. Nie je tam miesto pre dvoch.

『たったひとり、あのひとだけ、ぼくは友だちになれるとおもった。でも、あのひとの星は、ほんとにちいさすぎて、ふたりも入らない……』

Ale Malý princ sa neodvážil priznať si, že za touto šťastnou planétou ľutuje najmä pre tých tisíc štyristo štyridsať západov slnka za dvadsaťštyri hodín!

ただ、王子くんとしては、そうとはおもいたくなかったんだけど、じつは、この星のことも、ざんねんにおもっていたんだ。だって、なんといっても、24じかんに1440回も夕ぐれが見られるっていう、めぐまれた星なんだから!

XV

15

Šiesta planéta bola desať ráz väčšia. Býval na nej starý pán, ktorý písal hrubizné knihy.

むっつめの星は、なん10ばいもひろい星だった。ぶあつい本をいくつも書いている、おじいさんのすまいだった。

— Aha! Tu máme cestovateľa! — zvolal, keď zazrel Malého princa.

「おや、たんけん家じゃな。」王子くんが見えるなり、そのひとは大ごえをあげた。

Malý princ si sadol na stôl a trošku dychčal. Už tak veľa cestoval!

王子くんは、つくえの上にこしかけて、ちょっといきをついた。もうそれだけたびをしたんだ!

— Odkiaľ prichádzaš? — spýtal sa ho starý pán.

「どこから来たね?」と、おじいさんはいった。

— Čo je to za hrubú knihu? — povedal Malý princ. — Čo tu robíte?

「なあに、そのぶあつい本?」と王子くんはいった。「ここでなにしてるの?」

— Som zemepisec, — odpovedal starý pán.

「わしは、ちりのはかせじゃ。」と、おじいさんはいった。

— Čo je to zemepisec?

「なあに、そのちりのはかせっていうのは?」

— Je to vedec, ktorý vie, kde sú moria, veľké rieky, mestá, vrchy a púšte.

「ふむ、海、川、町、山、さばくのあるところをよくしっとる、もの知りのことじゃ。」

— To je veľmi zaujímavé, — povedal Malý princ. — Konečne skutočné zamestnanie!

「けっこうおもしろそう。」と王子くんはいった。「やっと、ほんもののしごとにであえた!」

— A poobzeral sa okolo seba po zemepiscovej planéte. Ešte nikdy nevidel takú veľkolepú planétu.

それからその子は、はかせの星をぐるりと見た。こんなにもでんとした星は、見たことがなかった。

— Vaša planéta je veľmi pekná. Sú na nej aj oceány?

「とってもみごとですね、あなたの星は。大うなばらは、あるの?」

— Ja to nemôžem vedieť, — odpovedal zemepisec.

「まったくもってわからん。」と、はかせはいった。

— Ach! — Malý princ bol sklamaný. — A vrchy?

「えっ!(王子くんは、がっかりした。)じゃあ、山は?」

— Ja to nemôžem vedieť, — povedal zemepisec.

「まったくもってわからん。」と、はかせはいった。

— A mestá a veľké rieky a púšte?

「じゃあ、町とか川とか、さばくとかは?」

— Ani to nemôžem vedieť, — odpovedal zemepisec.

「それも、まったくもってわからん。」と、はかせはいった。

— Veď ste zemepisec!

「でも、ちりのはかせなんでしょ!」

— Správne, — povedal zemepisec, — ale nie som cestovateľ. Nemám ani jedného cestovateľa. Zemepisec nechodí robiť súpis miest, riek, vrchov, morí, oceánov a púští.

「さよう。」と、はかせはいった。「だが、たんけん家ではない。それに、わしの星にはたんけん家がおらん。ちりのはかせはな、町、川、山、海、大うなばらやさばくをかぞえに行くことはない。

Zemepisec je priveľmi dôležitý na to, aby sa túlal. Neopúšťa svoju pracovňu. Ale prijíma tu návštevy cestovateľov. Vypytuje sa ich a zaznamenáva si ich spomienky. A keď sa mu spomienky niektorého z nich zdajú zaujímavé, zemepisec si dá preskúmať mravné správanie cestovateľa.

はかせというのは、えらいひとだもんで、あるきまわったりはせん。じぶんのつくえを、はなれることはない。そのかわり、たんけん家を、むかえるんじゃ。はかせは、たんけん家にものをたずね、そのみやげ話をききとる。そやつらの話で、そそられるものがあったら、そこではかせは、そのたんけん家が、しょうじきものかどうかをしらべるんじゃ。」

— A prečo?

「どうして?」

— Pretože cestovateľ, ktorý by klamal, spôsobil by v zemepisných knihách ozajstné katastrofy. A takisto cestovateľ, ktorý by priveľa pil.

「というのもな、たんけん家がウソをつくと、ちりの本はめちゃくちゃになってしまう。のんだくれのたんけん家も、おなじだ。」

— A prečo? — spýtal sa Malý princ.

「どうして?」と王子くんはいった。

— Pretože pijani vidia dvojmo. A tak by zemepisec mohol zaznačiť dva vrchy tam, kde je iba jeden.

「というのもな、よっぱらいは、ものがだぶって見える。そうすると、はかせは、ひとつしかないのに、ふたつ山があるように、書きとめてしまうからの。」

— Poznám kohosi, kto by bol zlým cestovateľom, — po— znamenal Malý princ.

「たんけん家に、ふむきなひと、ぼく知ってるよ。」と王子くんはいった。

— To je možné. Keď sa teda mravné správanie cestovateľa zdá dobré, jeho objav sa overí.

「いるじゃろな。ところで、そのたんけん家が、しょうじきそうだったら、はかせは、なにが見つかったのか、たしかめることになる。」

— Niekto sa ta ide pozrieť?

「見に行くの?」

— Nie. To je príliš zložité. Ale od cestovateľa sa požaduje, aby predložil dôkazy. Ak objaví, napríklad, nejaký veľký vrch, požadujeme, aby z neho doniesol veľké kamene.

「いや。それだと、あまりにめんどうじゃ。だから、はかせは、たんけん家に、それをしんじさせるだけのものを出せ、という。たとえば、大きな山を見つけたっていうんであれば、大きな石ころでももってこにゃならん。」

Zemepisec sa náhle vzrušil.

はかせは、ふいにわくわくしだした。

— Ale ty prichádzaš zďaleka! Ty si cestovateľ! Opíš mi svoju planétu!

「いやはや、きみはとおくから来たんだな! たんけん家だ! さあ、わしに、きみの星のことをしゃべってくれんか。」

A zemepisec roztvoril knihu záznamov a ostrúhal si ceruzku. Rozprávanie cestovateľa sa najprv zaznamenáva ceruzkou. Aby sa mohlo zaznačiť atramentom, treba čakať, kým cestovateľ nepredloží dôkazy.

そうやって、はかせはノートをひらいて、えんぴつをけずった。はかせというものは、たんけん家の話をまず、えんぴつで書きとめる。それから、たんけん家が、しんじられるだけのものを出してきたら、やっとインクで書きとめるんだ。

— Nuž? — vyzval zemepisec Malého princa.

「それで?」と、はかせはたずねた。

— Och, u mňa to nieje veľmi zaujímavé, — povedal Malý princ, — je to celkom maličké. Mám tri sopky. Dve sú v činnosti a jedna je vyhasnutá. Ale človek nikdy nevie.

「えっと、ぼくんち。」と王子くんはいった。「あんまりおもしろくないし、すごくちいさいんだ。みっつ火山があって、ふたつは火がついていて、ひとつはきえてる。でも、まんがいちがあるかもしれない。」

— Človek nikdy nevie, — opakoval zemepisec.

「まんがいちがあるかもしれんな。」と、はかせはいった。

— Mám aj jednu kvetinu.

「花もあるよ。」

— My kvetiny nezaznamenávame.

「わしらは、花については書きとめん。」と、はかせはいった。

— A prečo? To je to najkrajšie!

「どうしてなの! いちばんきれいだよ!」

— Pretože kvetiny sú pominuteľné.

「というのもな、花ははかないんじゃ。」

— Čo znamená pominuteľné?

「なに、その〈はかない〉って?」

— Zemepisné knihy sú najdokonalejšie zo všetkých kníh, — povedal zemepisec. — Nikdy nezastarajú. Veľmi zriedka sa stáva, aby vrch zmenil miesto. Veľmi zriedka sa stáva, aby oceán vyschol. My píšeme o stálych veciach.

「ちりの本はな、」と、はかせはいう。「すべての本のなかで、いちばんちゃんとしておる。ぜったい古くなったりせんからの。山がうごいたりするなんぞ、めったにない。大うなばらがひあがるなんぞ、めったにない。わしらは、かわらないものを書くんじゃ。」

— Ale vyhasnuté sopky sa môžu prebudiť, — prerušil ho Malý princ. — Čo znamená pominuteľné?

「でも、きえた火山が目をさますかも。」と王子くんはわりこんだ。「なあに、その〈はかない〉って?」