Malý princ / あのときの王子くん — w językach słowackim i japońskim. Strona 3

Słowacko-japońska dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

アントワーヌ・ド・サン=テグジュペリ

あのときの王子くん

Malý princ bol teraz celý bledý od hnevu.

この王子くん、すっかりごりっぷくだ。

— Už milióny rokov si kvetiny vytvárajú tŕne. Napriek tomu ovečky už milióny rokov žerú kvetiny. A to nie je vážna vec, keď sa usilujeme pochopiť, prečo sa tak namáhajú, aby si vytvorili tŕne, ktoré sú im celkom nanič? Vari nie je dôležitý boj ovečiek a kvetín? Nie je to oveľa vážnejšie a dôležitejšie ako zratúvanie toho tučného červenolíceho pána?

「100まん年まえから、花はトゲをもってる。100まん年まえから、ヒツジはそんな花でも食べてしまう。だったらどうして、それをちゃんとわかろうとしちゃいけないわけ? なんで、ものすごくがんばってまで、そのなんのやくにも立たないトゲを、じぶんのものにしたのかって。ヒツジと花のけんかは、だいじじゃないの? ふとった赤いおじさんのたし算のほうがちゃんとしてて、だいじだっていうの?

A čo ak ja poznám kvetinu, jedinú na svete, ktorá rastie iba na mojej planéte a ktorú môže ovečka zničiť jediným zahryznutím, len tak, niekedy ráno, ani si neuvedomí, čo robí? A to vraj nie je dôležité!

たったひとつしかない花、ぼくの星のほかにはどこにもない、ぼくだけの花が、ぼくにはあって、それに、ちいさなヒツジが1ぴきいるだけで、花を食べつくしちゃうこともあるって、しかも、じぶんのしてることもわからずに、あさ、ふっとやっちゃうことがあるってわかってたとしても、それでもそれが、だいじじゃないっていうの?」

Očervenel, potom pokračoval:

その子はまっ赤になって、しゃべりつづける。

— Ak má niekto rád kvetinu, jedinú svojho druhu, aká nerastie na ostatných miliónoch a miliónoch hviezd, postačí mu, aby bol šťastný, keď sa na tie hviezdy zadíva. Povie si: „Moja kvetina je niekde tam…“ Ale ak ovečka tú kvetinu zožerie, bude to preňho, akoby odrazu všetky hviezdy zhasli! A to vraj nieje dôležité!

「だれかが、200まんの星のなかにもふたつとない、どれかいちりんの花をすきになったんなら、そのひとはきっと、星空をながめるだけでしあわせになれる。『あのどこかに、ぼくの花がある……』っておもえるから。でも、もしこのヒツジが、あの花を食べたら、そのひとにとっては、まるで、星ぜんぶが、いきなりなくなったみたいなんだ! だから、それはだいじじゃないっていうの、ねえ!」

Nemohol už ďalej hovoriť. Odrazu sa rozvzlykal. Nastala noc. Odhodil som nástroje. Bolo mi všetko jedno, čo tam po kladive, svorníku, smäde a smrti. Na jednej hviezde, na planéte, na tej mojej, na Zemi, bolo treba utešiť Malého princa! Vzal som ho do náručia. Kolísal som ho. Vravel som mu:

その子は、もうなにもいえなかった。いきなり、わあっとなきだした。夜がおちて、ぼくはどうぐを手ばなした。なんだか、どうでもよくなった。エンジンのことも、ネジのことも、のどのかわきも、死ぬことさえも。ひとつの星、ひとつのわくせい、ぼくのいばしょ――このちきゅうの上に、ひとりの気ままな王子くんが、いじらしく立っている。ぼくはその子をだきしめ、ゆっくりとあやした。その子にいった。

„Kvetine, ktorú máš rád, nehrozí nebezpečenstvo… Nakreslím tvojej ovečke náhubok… Nakreslím pre tvoju kvetinu ohrádku… Nakreslím…“

「きみのすきな花は、なにもあぶなくなんかない……ヒツジにくちわをかいてあげる、きみのヒツジに……花をまもるものもかいてあげる……あと……」

Nevedel som, čo by som mal ešte povedať. Nevedel som, ako sa mu priblížiť, ako sa mu prihovoriť. Svet sĺz je taký záhadný.

どういっていいのか、ぼくにはよくわからなかった。じぶんは、なんてぶきようなんだろうとおもった。どうやったら、この子と心がかようのか、ぼくにはわからない……すごくふしぎなところだ、なみだのくにって。

VIII

Čoskoro som tú kvetinu poznal lepšie. Na planéte Malého princa rástli odjakživa jednoduché kvetiny, ozdobené iba jediným radom korunných lupienkov, ktoré zaberali málo miesta a nikoho nerušili. Ráno sa zjavovali v tráve a večer vädli.

ほどなくして、その花のことがどんどんわかっていった。それまでも、王子くんの星には、とてもつつましい花があった。花びらがひとまわりするだけの、ちっともばしょをとらない花だ。あさ、気がつくと草のなかから生えていて、夜にはなくなっている。

Ale táto vyklíčila jedného dňa zo semienka, priviateho ktovie odkiaľ, a Malý princ starostlivo strážil výhonok, čo sa nepodobal na ostatné. Mohol to byť nový druh baobabu. No kríček odrazu prestal rásť a chystal

でも、あの子のいった花はそれじゃなくて、ある日、どこからかタネがはこばれてきて、めを出したんだ。王子くんはまぢかで、そのちいさなめを見つめた。いままで見てきた花のめとは、ぜんぜんちがっていた。またべつのバオバブかもしれなかった。

sa kvitnúť. Malý princ sledoval, ako sa vytvára velikánsky puk. Tušil, že z neho vyrazí niečo zázračné, ale kvetina, ukrytá vo svojej zelenej izbičke, sa akosi nekonečne dlho pripravovala, aby bola pekná.

でも、くきはすぐのびるのをやめて、花になるじゅんびをはじめた。王子くんは、大きなつぼみがつくのを目のあたりにして、花がひらくときはどんなにすごいんだろうと、わくわくした。けれど、その花はみどり色のへやに入ったまま、なかなかおめかしをやめなかった。

Starostlivo si vyberala farby. Obliekala sa pomaly, upravovala si jeden po druhom korunné lupienky. Nechcela sa ukázať taká skrkvaná ako vlčie maky. Chcela sa zjaviť až v celej svojej žiarivej kráse. Ach áno. Veľmi sa chcela páčiť!

どんな色がいいか、じっくりとえらび、ちまちまとふくをきて、花びらをひとつひとつととのえていく。ひなげしみたいに、しわくちゃのまま出たくなかった。きらきらとかがやくくらい、きれいになるまで、花をひらきたくなかった。そうなんだ、その花はとってもおしゃれさんなんだ!

Atak jej tajuplná úprava trvala premnoho dní. A potom raz ráno, práve pri východe slnka, sa ukázala.

だから、かくれたまま、なん日もなん日も、みじたくをつづけた。ようやく、あるあさ、ちょうどお日さまがのぼるころ、ぱっと花がひらいた。

Hoci sa predtým dôkladne pripravovala, povedala zívajúc:

あまりに気をくばりすぎたからか、その花はあくびをした。

— Ach, horko-ťažko som sa zobudila. Prepáčte, prosím… Som ešte celá rozstrapatená…

「ふわあ。目がさめたばかりなの……ごめんなさいね……まだ、かみがくしゃくしゃ……」

Malý princ v tej chvíli nemohol skryť svoj obdiv:

そのとき、王子くんの口から、おもわずことばがついてでた。

— Aká ste krásna!

「き、きれいだ!」

— Však? — odpovedala tíško kvetina. — A prišla som na svet v tej istej chvíli ako slnko…

「そうね。」と花はなにげなくいった。「お日さまといっしょにさいたもの……」

Malý princ dobre vytušil, že nie je veľmi skromná, ale bola taká dojímavá!

この花、あまりつつましくもないけど、心がゆさぶられる……と王子くんはおもった。

— Myslím, že je čas na raňajky, — dodala hneď nato, — buďte taký dobrý a nezabudnite na mňa…

そこへすぐ、花のことば。「あさのおしょくじのじかんじゃなくて。このままあたしはほうっておかれるの?」

A Malý princ, celý zmätený, šiel po kanvu s čerstvou vodou a kvetinu obslúžil.

王子くんは、もうしわけなくなって、つめたい水のはいったじょうろをとってきて、花に水をやった。

Takto ho veľmi skoro potrápila svojou trochu nedotklivou namyslenosťou. Napríklad, keď jedného dňa hovorila o svojich štyroch tŕňoch, povedala Malému princovi:

こんなちょうしで、ちょっとうたぐりぶかく、みえっぱりだったから、その花はすぐに、その子をこまらせるようになった。たとえばある日、花はこの王子くんに、よっつのトゲを見せて、こういった。

— Nech len prídu tie tigre so svojimi pazúrmi!

「ツメをたてたトラが来たって、へいき。」

— Na mojej planéte tigre nie sú, — ohradil sa Malý princ, — a tigre byliny nežerú.

「トラなんて、ぼくの星にはいないよ。」と王子くんはいいかえした。「それに、トラは草なんて食べない。」

— Ja nie som bylina, — odpovedala nežným hlás kom kvetina.

「あたし、草じゃないんだけど。」と花はなにげなくいった。

— Prepáčte…

「ごめんなさい……」

— Ja sa tigrov ani trochu nebojím, ale mám veľký strach z prievanu. Nemali by ste nejakú zástenu?

「トラなんてこわくないの、ただ、風にあたるのは大っきらい。ついたてでもないのかしら?」

„Veľký strach z prievanu… to nie je najlepšia vyhliadka pre rastlinu,“ povedal si Malý princ. „Táto kvetina je naozaj zložitá povaha.“

『風にあたるのがきらいって……やれやれ、こまった花だ。』と王子くんはおもった。『この花、とってもきむずかしいなあ……』

— Večer ma dáte pod sklený zvon. U vás je veľmi chlad no. Máte zlú polohu. Tam, odkiaľ pochádzam…

「夜には、ガラスのおおいをかけてちょうだい。あなたのおうち、すっごくさむい。いごこちわるい。あたしのもといたところは……」

No zarazila sa. Prišla sem ako semienko. Nemohla poznať nič z iných svetov. Zahanbená, že sa nechala pristihnúť pri pokuse o takú naivnú lož, dva či tri razy zakašlala, aby zvalila vinu na Malého princa.

と、ここで花は話をやめた。花はタネのかたちでやってきた。ほかのところなんて、わかるわけなかった。ついむじゃきにウソをいってしまいそうになったので、はずかしくなったけど、花はえへんえへんとせきをして、王子くんのせいにしようとした。

— A čo bude s tou zástenou…?

「ついたては……?」

— Chcel som ísť po ňu, ale vy ste sa so mnou rozprávali!

「とりにいこうとしたら、きみがしゃべったんじゃないか!」

Tu ešte silnejšie zakašlala, aby v ňom predsa len vzbudila výčitky svedomia.

また花は、わざとらしくえへんとやった。その子におしつけるのは、うしろめたかったけど。

A tak Malý princ, hoci naozaj chcel mať kvetinu rád, čoskoro o nej zapochyboval. Bral vážne jej bezvýznamné slová a cítil sa veľmi nešťastný.

これだから、王子くんは、まっすぐ花をあいしていたけど、すぐしんじられなくなった。たいしたことのないことばも、ちゃんとうけとめたから、すごくつらくなっていった。

„Nemal som ju počúvať,“ zdôveril sa mi jedného dňa, „kvetiny netreba nikdy počúvať. Treba sa na ne dívať a vdychovať ich vôňu. Tá moja napĺňala vôňou celú planétu, ale ja som sa z toho nevedel tešiť. Tá historka s pazúrmi, čo ma tak podráždila, mala ma skôr dojať…“

「きいちゃいけなかった。」って、あるとき、その子はぼくにいった。「花はきくものじゃなくて、ながめて、においをかぐものだったんだ。ぼくの花は、ぼくの星を、いいにおいにした。でも、それをたのしめばいいって、わかんなかった。ツメのはなしにしても、ひどくいらいらしたけど、気もちをわかってあげなくちゃいけなかったんだ。」

A ešte sa mi zveril:

まだまだはなしはつづいた。

„Vtedy som nevedel nič pochopiť! Mal som ju posudzovať podľa skutkov, a nie podľa slov. Zaplavovala ma vôňou a jasom. Nemal som nikdy utiecť! Mal som za jej priehľadnými úskokmi vytušiť, aká je nežná. Kvetiny si tak protirečia! Ale bol som primladý, aby som ju vedel mať rád.“

「そのときは、わかんなかった! ことばよりも、してくれたことを、見なくちゃいけなかった。あの子は、いいにおいをさせて、ぼくをはれやかにしてくれた。ぼくはぜったいに、にげちゃいけなかった! へたなけいさんのうらにも、やさしさがあったのに。あの花は、あまのじゃくなだけなんだ! でもぼくはわかすぎたから、あいすることってなんなのか、わかんなかった。」

IX

Myslím, že na svoj útek využil sťahovanie divých vtákov. Ráno pred odchodom dal planétu pekne do poriadku. Svedomito vymietol svoje činné sopky. Mal dve sopky, čo boli ešte v činnosti. Bolo to veľmi pohodlné, keď si ráno zohrieval raňajky.

星から出るのに、その子はわたり鳥をつかったんだとおもう。出る日のあさ、じぶんの星のかたづけをした。火のついた火山のススを、ていねいにはらった。そこにはふたつ火のついた火山があって、あさごはんをあたためるのにちょうどよかった。

Mal aj jednu vyhasnutú sopku. Ale, ako vravieval: „Človek nikdy nevie!“ A tak rovnako svedomito vymietol i tú vyhasnutú sopku. Ak sú sopky dobre vymetené, horí v nich pomaly a pravidelne, nevybuchujú. Sopečná činnosť je ako oheň v kozube.

それと火のきえた火山もひとつあったんだけど、その子がいうには「まんがいち!」のために、その火のきえた火山もおなじようにススをはらった。しっかりススをはらえば、火山の火も、どかんとならずに、ちろちろとながつづきする。どかんといっても、えんとつから火が出たくらいの火なんだけど。

Prirodzene, my sme na našej zemi príliš maličkí, aby sme mohli vymetať naše sopky. A preto nám spôsobujú toľko starostí.

もちろん、ぼくらのせかいでは、ぼくらはあんまりちっぽけなので、火山のススはらいなんてできない。だから、ぼくらにとって火山ってのはずいぶんやっかいなことをする。

Malý princ vytrhal aj posledné výhonky baobabov a bol trošku skľúčený. Myslel si, že sa už možno nikdy nevráti. Ale všetky tieto zvyčajné práce sa mu v to ráno zdali neobyčajne milé.

それから、この王子くんはちょっとさみしそうに、バオバブのめをひっこぬいた。これがさいご、もうぜったいにかえってこないんだ、って。こういう、まいにちきめてやってたことが、このあさには、ずっとずっといとおしくおもえた。

A keď' posledný raz polial kvetinu a chystal sa ju prikryť skleným zvonom, pocítil, že je mu do plaču.

さいごにもういちどだけ、花に水をやって、ガラスのおおいをかぶせようとしたとき、その子はふいになきたくなってきた。

— Zbohom, — povedal kvetine.

「さよなら。」って、その子は花にいった。

Ale kvetina mu neodpovedala.

でも花はなにもかえさなかった。

— Zbohom, — zopakoval.

「さよなら。」って、もういちどいった。

Kvetina zakašlala. Ale nie preto, že by mala zápal priedušiek.

花はえへんとやったけど、びょうきのせいではなかった。

— Bola som hlúpa, — povedala napokon. — Odpusť mi. Usiluj sa byť šťastný.

「あたし、バカね。」と、なんとか花がいった。「ゆるしてね。おしあわせに。」

Bol prekvapený, že mu nič nevyčíta. Stál tam celý zmätený, so zvonom vo vystretej ruke. Nechápal tú pokojnú láskavosť.

つっかかってこなかったので、その子はびっくりした。ガラスのおおいをもったまま、おろおろと、そのばに立ちつくした。どうしておだやかでやさしいのか、わからなかった。

— Ale áno, mám ťa rada, — povedala mu kvetina. — Ty si o tom mojou vinou nevedel. Teraz to nie je dôležité. No ty si bol práve taký hlúpy ako ja. Usiluj sa byť šťastný… Nechaj tak ten zvon. Už ho nechcem.

「ううん、すきなの。」と花はいった。「きみがそのことわかんないのは、あたしのせい。どうでもいいか。でも、きみもあたしとおなじで、バカ。おしあわせに。……おおいはそのままにしといて。もう、それだけでいい。」

—Ale vietor…

「でも風が……」

— Nie som až taká prechladnutá… Čerstvý nočný vzduch mi urobí dobre. Som predsa kvetina.

「そんなにひどいびょうきじゃないの……夜、ひんやりした空気にあたれば、よくなるとおもう。あたし、花だから。」

— Ale zvieratá…

「でも虫は……」

— Musím predsa strpieť dve či tri húsenice, ak chcem poznať motýle. Je to vraj veľmi krásne. Kto by ma inak navštívil? Ty budeš ďaleko. A veľkých zvierat sa vôbec nebojím. Aj ja mám pazúry.

「毛虫の1ぴきや2ひき、がまんしなくちゃ。チョウチョとなかよくなるんだから。すごくきれいなんだってね。そうでもしないと、ここにはだれも来ないし。とおくだしね、きみは。大きな虫でもこわくない。あたしには、ツメがあるから。」

A prostomyseľne ukázala svoje štyri tŕne. Potom dodala:

花は、むじゃきによっつのトゲを見せた。それからこういった。

— Nepreťahuj to toľko, rozčuľuje ma to. Rozhodol si sa odísť. Tak choď.

「そんなぐずぐずしないで、いらいらしちゃう。行くってきめたんなら、ほら!」

Nechcela, aby ju videl plakať. Bola to veľmi pyšná kvetina…

なぜなら、花はじぶんのなきがおを見られなくなかったんだ。花ってよわみを見せたくないものだから……。

X

10

Žil v oblasti asteroidov 325, 326, 327, 328, 329 a 330. Najprv sa teda vybral na ne, aby tam hľadal nejaké zamestnanie a poučenie.

その子は、しょうわくせい325、326、327、328、329や330のあたりまでやってきた。知らないこと、やるべきことを見つけに、とりあえずよってみることにした。

Na prvom prebýval kráľ. Oblečený do purpuru a hermelínu sedel na veľmi jednoduchom, a predsa majestátnom tróne.

さいしょのところは、王さまのすまいだった。王さまは、まっ赤なおりものとアーミンの白い毛がわをまとって、あっさりながらもでんとしたイスにこしかけていた。

— Ach! Tu máme poddaného, — vykríkol kráľ, keď zazrel Malého princa.

「なんと! けらいだ。」と、王子くんを見るなり王さまは大ごえをあげた。

A Malý princ sa v duchu spýtal: „Ako ma mohol spoznať, keď ma ešte nikdy nevidel?“

王子くんはふしぎにおもった。
「どうして、ぼくのことをそうおもうんだろう、はじめてあったのに!」

Nevedel, že pre kráľov je svet veľmi zjednodušený. Všetci ľudia sú poddaní.

王さまにかかれば、せかいはとてもあっさりしたものになる。だれもかれもみんな、けらい。その子は知らなかったんだ。

— Pristúp bližšie, nech ťa lepšie vidím, — povedal mu kráľ, ktorý bol veľmi pyšný, že je pre niekoho kráľom.

「ちこうよれ、よう見たい。」王さまは、やっとだれかに王さまらしくできると、うれしくてたまらなかった。

Malý princ sa obzeral, kam by si sadol, ale planéta bola celá zatarasená nádherným hermelínovým plášťom. Ostal teda stáť, a pretože bol unavený, zívol.

王子くんは、どこかにすわろうと、まわりを見た。でも、星は大きな毛がわのすそで、どこもいっぱいだった。その子はしかたなく立ちっぱなし、しかもへとへとだったから、あくびが出た。

— Je proti pravidlám etikety zívať v prítomnosti kráľa, — povedal mu vládca. — Zakazujem ti to.

「王のまえであくびとは、さほうがなっとらん。」と王さまはいった。「だめであるぞ。」

— Nemôžem sa ubrániť, — odpovedal Malý princ celý zahanbený. — Prekonal som dlhú cestu a nespal som…

「がまんなんてできないよ。」と王子くんはめいわくそうにへんじをした。「長たびで、ねてないんだ。」

— Prikazujem ti teda, — povedal mu kráľ, — aby si zíval. Už celé roky som nevidel nikoho zívať. Zívanie je pre mňa zvláštnosťou. No tak, zívaj ešte raz! Je to rozkaz.

「ならば、あくびをせよ。ひとのあくびを見るのも、ずいぶんごぶさたであるな、あくびとはこれはそそられる。さあ! またあくびせよ、いうことをきけ。」

— Zastrašuje ma to… už nemôžem… — povedal Malý princ a veľmi sa začervenal.

「そんなせまられても……むりだよ……」と王子くんは、かおをまっ赤にした。

— Hm, hm, — odpovedal kráľ. — Teda… teda ti rozkazu jem chvíľku zívať a chvíľku…

「むむむ! では……こうだ、あるときはあくびをせよ、またあるときは……」

Zamotal sa a zdal sa akýsi urazený.

王さまはちょっとつまって、ごきげんななめ。

Ako kráľ trval totiž predovšetkým na tom, aby sa uznávala jeho autorita. Nestrpel neposlušnosť. Bol to neobmedzený vládca. Ale bol aj veľmi dobrosrdečný, a tak dával rozumné rozkazy.

なぜなら王さまは、なんでもじぶんのおもいどおりにしたくて、そこからはずれるものは、ゆるせなかった。いわゆる〈ぜったいの王さま〉ってやつ。でも根はやさしかったので、ものわかりのいいことしか、いいつけなかった。

„Keby som prikázal,“ vravieval zvyčajne, „keby som prikázal niektorému generálovi, aby sa premenil na morského vtáka, a keby ten generál neposlúchol, nebola by to generálova vina, ale moja.“

王さまにはこんな口ぐせがある。「いいつけるにしても、しょうぐんに海鳥になれといって、しょうぐんがいうことをきかなかったら、それはしょうぐんのせいではなく、こちらがわるい。」

— Môžem si sadnúť? — nesmelo sa spýtal Malý princ.

「すわっていい?」と、王子くんは気まずそうにいった。

— Prikazujem ti, aby si si sadol, — odpovedal mu kráľ a majestátnym pohybom potiahol polu svojho hermelínového plášťa.

「すわるであるぞ。」王さまは毛がわのすそをおごそかにひいて、いいつけた。

Malý princ sa začudoval. Planéta bola maličká. Nad čím vlastne mohol kráľ vládnuť?

でも、王子くんにはよくわからないことがあった。この星はごくごくちーっちゃい。王さまはいったい、なにをおさめてるんだろうか。

— Vaše veličenstvo, — oslovil ho, — prosím o prepáčenie, že sa vás pýtam…

「へいか……すいませんが、しつもんが……」

— Prikazujem ti, aby si sa ma pýtal, — poponáhľal sa povedať kráľ.

「しつもんをせよ。」と王さまはあわてていった。

— Vaše veličenstvo… nad čím vládnete?

「へいかは、なにをおさめてるんですか?」

— Nad všetkým, — odpovedal veľmi prostodušne kráľ.

「すべてである。」と王さまはあたりまえのようにこたえた。

— Nad všetkým?

「すべて?」

Kráľ zdržanlivým posunkom ukázal na svoju planétu, na ostatné planéty a na hviezdy.

王さまはそっとゆびを出して、じぶんの星と、ほかのわくせいとか星とか、みんなをさした。

— Nad tým všetkým? — žasol Malý princ.

「それが、すべて?」と王子くんはいった。

— Nad tým všetkým… — odpovedal kráľ.

「それがすべてである……」と王さまはこたえた。

Nebol to teda iba neobmedzený vládca, ale aj svetovládny.

なぜなら〈ぜったいの王さま〉であるだけでなく、〈うちゅうの王さま〉でもあったからだ。

— A hviezdy vás poslúchajú?

「なら、星はみんな、いうとおりになるの?」

— Prirodzene, — povedal mu kráľ. — Poslúchnu okamžite. Nestrpím nedisciplinovanosť.

「むろん。」と王さまはいった。「たちまち、いうとおりになる。それをやぶるものは、ゆるさん。」

Taká veľká moc Malého princa naplnila obdivom. Keby ju mal on, nebol by videl štyridsaťštyri, ale sedemdesiatdva alebo dokonca sto, ba aj dvesto západov slnka v ten istý deň, a nebol by musel ani posunúť stoličku!

あまりにすごい力なので、王子くんはびっくりした。じぶんにもしそれだけの力があれば、44回といわず、72回、いや100回でも、いやいや200回でも、夕ぐれがたった1日のあいだに見られるんじゃないか、しかもイスもうごかさずに!

A pretože mu bolo trošku smutno, keď si spomenul na svoju malú opustenú planétu, osmelil sa a požiadal kráľa o jednu láskavosť:

そう、かんがえたとき、ちょっとせつなくなった。そういえば、じぶんのちいさな星をすててきたんだって。だから、おもいきって王さまにおねがいをしてみた。

— Chcel by som vidieť západ slnka… Urobte mi tú radosť… Prikážte slnku, aby zapadlo…

「夕ぐれが見たいんです……どうかおねがいします……夕ぐれろって、いってください……」

Reklama