Francusko-sĆowacka dwujÄzyczna ksiÄ ĆŒka
â Si jâordonnais Ă un gĂ©nĂ©ral de voler dâune fleur Ă lâautre Ă la façon dâun papillon, ou dâĂ©crire une tragĂ©die, ou de se changer en oiseau de mer, et si le gĂ©nĂ©ral nâexĂ©cutait pas lâordre reçu, qui, de lui ou de moi, serait dans son tort?
â Keby som prikĂĄzal niektorĂ©mu generĂĄlovi, aby lietal z kvetiny na kvetinu ako motĂœÄŸ, alebo aby napĂsal tragĂ©diu, Äi aby sa premenil na morskĂ©ho vtĂĄka, a ten generĂĄl by rozkaz nevykonal, kto by to zavinil, on, alebo ja?
â Ce serait vous, dit fermement le petit prince.
â Boli by ste to vy, â pevne odpovedal MalĂœ princ.
â Exact. Il faut exiger de chacun ce que chacun peut donner, reprit le roi. LâautoritĂ© repose dâabord sur la raison. Si tu ordonnes Ă ton peuple dâaller se jeter Ă la mer, il fera la rĂ©volution. Jâai le droit dâexiger lâobĂ©issance parce que mes ordres sont raisonnables.
â SprĂĄvne. Od kaĆŸdĂ©ho treba ĆŸiadaĆ„ len to, Äo mĂŽĆŸe daĆ„, â pokraÄoval krĂĄÄŸ. â Autorita sa zakladĂĄ predovĆĄetkĂœm na rozume. Ak prikĂĄĆŸeĆĄ svojmu ÄŸudu, aby sa ĆĄiel hodiĆ„ do mora, urobĂ revolĂșciu. Ja mĂĄm prĂĄvo vyĆŸadovaĆ„ posluĆĄnosĆ„, pretoĆŸe moje rozkazy sĂș rozumnĂ©.
â Alors mon coucher de soleil? rappela le petit prince qui jamais nâoubliait une question une fois quâil lâavait posĂ©e.
â A Äo ten mĂŽj zĂĄpad slnka? â pripomenul mu MalĂœ princ, ktorĂœ nikdy nezabĂșdal na otĂĄzku, keÄ ju uĆŸ raz poloĆŸil.
â Ton coucher de soleil, tu lâauras. Je lâexigerai. Mais jâattendrai, dans ma science du gouvernement, que les conditions soient favorables.
â BudeĆĄ maĆ„ ten svoj zĂĄpad slnka. VyĆŸiadam si ho. Ale vo svojej vladĂĄrskej mĂșdrosti poÄkĂĄm, kĂœm budĂș priaznivĂ© podmienky.
â Quand ça sera-t-il? sâinforma le petit prince.
â A kedy to bude? â zaujĂmal sa MalĂœ princ.
â Hem! Hem! lui rĂ©pondit le roi, qui consulta dâabord un gros calendrier, hem! hem! ce sera, vers⊠vers⊠ce sera ce soir vers sept heures quarante! Et tu verras comme je suis bien obĂ©i.
â Hm, hm! â zamumlal krĂĄÄŸ a najprv nazrel do hrubĂ© ho kalendĂĄra. â Hm, hm, bude to asi⊠asi⊠bude to dnes veÄer asi o tri ĆĄtvrte na osem. A uvidĂĆĄ, ako presne sa plnia moje prĂkazy.
Le petit prince bĂąilla. Il regrettait son coucher de soleil manquĂ©. Et puis il sâennuyait dĂ©jĂ un peu:
MalĂœ princ zĂvol. Äœutoval, ĆŸe priĆĄiel o zĂĄpad slnka. A uĆŸ sa aj trochu nudil.
â Je nâai plus rien Ă faire ici, dit-il au roi. Je vais repartir!
â NemĂĄm tu uĆŸ Äo robiĆ„, â povedal krĂĄÄŸovi. â Idem za sa Äalej!
â Ne pars pas, rĂ©pondit le roi qui Ă©tait si fier dâavoir un sujet. Ne pars pas, je te fais ministre!
â NeodchĂĄdzaj, â povedal krĂĄÄŸ, veÄ bol takĂœ pyĆĄnĂœ, ĆŸe mĂĄ poddanĂ©ho. â NeodchĂĄdzaj, vymenĂșvam Ć„a za ministra!
â Ministre de quoi?
â Za ministra Äoho?
â De⊠de la justice!
â Za ministra⊠za ministra spravodlivosti!
â Mais il nây a personne Ă juger!
â Ale tu niet koho sĂșdiĆ„!
â On ne sait pas, lui dit le roi. Je nâai pas fait encore le tour de mon royaume. Je suis trĂšs vieux, je nâai pas de place pour un carrosse, et ça me fatigue de marcher.
â To sa nevie, â odpovedal mu krĂĄÄŸ. â EĆĄte som nevy konal cestu okolo svojho krĂĄÄŸovstva. Som uĆŸ veÄŸmi starĂœ, nemĂĄm tu miesto pre koÄ, a chĂŽdza ma unavuje.
â Oh! Mais jâai dĂ©jĂ vu, dit le petit prince qui se pencha pour jeter encore un coup dâĆil sur lâautre cĂŽtĂ© de la planĂšte. Il nây a personne lĂ -bas non plusâŠ
â Och! Ale ja som ho uĆŸ celĂ© videl, â povedal MalĂœ princ a naklonil sa, aby sa eĆĄte raz pozrel na druhĂș stranu planĂ©ty. â Ani tam na druhej strane nikto nie jeâŠ
â Tu te jugeras donc toi-mĂȘme, lui rĂ©pondit le roi. Câest le plus difficile. Il est bien plus difficile de se juger soi-mĂȘme que de juger autrui. Si tu rĂ©ussis Ă bien te juger, câest que tu es un vĂ©ritable sage.
â BudeĆĄ teda sĂșdiĆ„ sĂĄm seba, â odpovedal mu krĂĄÄŸ. â To je najĆ„aĆŸĆĄie. Je oveÄŸa Ć„aĆŸĆĄie sĂșdiĆ„ samĂ©ho seba ako svojho blĂĆŸneho. Ak sa ti podarĂ samĂ©ho seba dobre sĂșdiĆ„, bude to znamenaĆ„, ĆŸe si ozajstnĂœ mudrc.
â Moi, dit le petit prince, je puis me juger moi-mĂȘme nâimporte oĂč. Je nâai pas besoin dâhabiter ici.
â SĂșdiĆ„ samĂ©ho seba mĂŽĆŸem hocikde, â vravel MalĂœ princ. â NemusĂm bĂœvaĆ„ prĂĄve tu.
â Hem! Hem! dit le roi, je crois bien que sur ma planĂšte il y a quelque part un vieux rat. Je lâentends la nuit. Tu pourras juger ce vieux rat. Tu le condamneras Ă mort de temps en temps. Ainsi sa vie dĂ©pendra de ta justice. Mais tu le gracieras chaque fois pour lâĂ©conomiser. Il nây en a quâun.
â Hm, hm! â zamumlal krĂĄÄŸ. â MyslĂm, ĆŸe na mojej planĂ©te musĂ byĆ„ niekde starĂĄ myĆĄ. PoÄujem ju v noci. MĂŽĆŸeĆĄ sĂșdiĆ„ tĂș starĂș myĆĄ. Z Äasu na Äas ju odsĂșdiĆĄ na smrĆ„. Tak bude jej ĆŸivot zĂĄvisieĆ„ od tvojej spravodlivosti. Ale ty jej za kaĆŸdĂœm udelĂĆĄ milosĆ„, aby ti ostala. Je tu len jedna jedinĂĄ.
â Moi, rĂ©pondit le petit prince, je nâaime pas condamner Ă mort, et je crois bien que je mâen vais.
â Ja nemĂĄm rĂĄd, keÄ sa odsudzuje na smrĆ„, â odpoveâ dal MalĂœ princ, â a naozaj si myslĂm, ĆŸe odĂdem.
â Non, dit le roi.
â Nie, â povedal krĂĄÄŸ.
Mais le petit prince, ayant achevé ses préparatifs, ne voulut point peiner le vieux monarque:
Ale MalĂœ princ bol uĆŸ pripravenĂœ, a pretoĆŸe nechcel starĂ©ho vlĂĄdcu zarmĂștiĆ„, povedal:
â Si Votre MajestĂ© dĂ©sirait ĂȘtre obĂ©ie ponctuellement, elle pourrait me donner un ordre raisonnable. Elle pourrait mâordonner, par exemple, de partir avant une minute. Il me semble que les conditions sont favorablesâŠ
â Ak si vaĆĄe veliÄenstvo ĆŸelĂĄ, aby ho presne poslĂșchali, mohlo by mi daĆ„ rozumnĂœ rozkaz. Mohlo by mi, naprĂklad, prikĂĄzaĆ„, aby som odiĆĄiel skĂŽr ako o minĂștu. ZdĂĄ sa mi, ĆŸe podmienky sĂș priaznivĂ©âŠ
Le roi nâayant rien rĂ©pondu, le petit prince hĂ©sita dâabord, puis, avec un soupir, prit le dĂ©part.
PretoĆŸe krĂĄÄŸ neodpovedal, MalĂœ princ najprv vĂĄhal, potom so vzdychom odchĂĄdzal.
â Je te fais mon ambassadeur, se hĂąta alors de crier le roi.
â Menujem Ć„a svojĂm vyslancom, â poponĂĄhÄŸal sa vtom zakriÄaĆ„ krĂĄÄŸ.
Il avait un grand air dâautoritĂ©.
TvĂĄril sa veÄŸmi vzneĆĄene.
Les grandes personnes sont bien Ă©tranges, se dit le petit prince, en lui-mĂȘme, durant son voyage.
âDospelĂ sĂș veÄŸmi ÄudnĂ,â vravel si MalĂœ princ poÄas svojej cesty.
CHAPITRE XI
XI
La seconde planÚte était habitée par un vaniteux:
Na druhej planĂ©te bĂœval mĂĄrnivec.
â Ah! Ah! VoilĂ la visite dâun admirateur! sâĂ©cria de loin le vaniteux dĂšs quâil aperçut le petit prince.
â Ach, ach! PriĆĄiel ma navĆĄtĂviĆ„ obdivovateÄŸ! â vykrĂkol, len Äo v diaÄŸke zazrel MalĂ©ho princa.
Car, pour les vaniteux, les autres hommes sont des admirateurs.
PretoĆŸe mĂĄrnivci vidia v ostatnĂœch ÄŸuÄoch svojich obdivovateÄŸov.
â Bonjour, dit le petit prince. Vous avez un drĂŽle de chapeau.
â DobrĂœ deĆ, â povedal MalĂœ princ. â MĂĄte ÄudnĂœ klobĂșk.
â Câest pour saluer, lui rĂ©pondit le vaniteux. Câest pour saluer quand on mâacclame. Malheureusement il ne passe jamais personne par ici.
â MĂĄm ho preto, aby som mohol pozdravovaĆ„, â odpovedal mu mĂĄrnivec. â Aby som mohol pozdravovaĆ„, keÄ ma s jasotom vĂtajĂș. BohuĆŸiaÄŸ, tadiaÄŸto nikdy nikto nejde.
â Ah oui? dit le petit prince qui ne comprit pas.
â Ach, naozaj? â povedal MalĂœ princ, ktorĂœ mu neporozumel.
â Frappe tes mains lâune contre lâautre, conseilla donc le vaniteux.
â Zatlieskaj, â poradil mu teda mĂĄrnivec.
Le petit prince frappa ses mains lâune contre lâautre. Le vaniteux salua modestement en soulevant son chapeau.
MalĂœ princ zatlieskal. MĂĄrnivec nadvihol klobĂșk a skromne pozdravil.
«Ăa câest plus amusant que la visite au roi», se dit en lui-mĂȘme le petit prince. Et il recommença de frapper ses mains lâune contre lâautre. Le vaniteux recommença de saluer en soulevant son chapeau.
âToto je zĂĄbavnejĆĄie ako nĂĄvĆĄteva u krĂĄÄŸa,â vravel si v duchu MalĂœ princ. A opÀƄ zatlieskal. MĂĄrnivec znova dvĂhal klobĂșk z hlavy a pozdravoval.
AprĂšs cinq minutes dâexercice le petit prince se fatigua de la monotonie du jeu:
JednotvĂĄrnosĆ„ takejto hry MalĂ©ho princa po piatich minĂștach unavila.
â Et, pour que le chapeau tombe, demanda-t-il, que faut-il faire?
â Äo treba urobiĆ„, aby klobĂșk spadol? â spĂœtal sa.
Mais le vaniteux ne lâentendit pas. Les vaniteux nâentendent jamais que les louanges.
Ale mĂĄrnivec ho nepoÄul. MĂĄrnivci poÄujĂș iba chvĂĄlu.
â Est-ce que tu mâadmires vraiment beaucoup? demanda-t-il au petit prince.
â Naozaj ma veÄŸmi obdivujeĆĄ? â spĂœtal sa MalĂ©ho princa.
â Quâest-ce que signifie admirer?
â Äo znamenĂĄ obdivovaĆ„?
â Admirer signifie reconnaĂźtre que je suis lâhomme le plus beau, le mieux habillĂ©, le plus riche et le plus intelligent de la planĂšte.
â ObdivovaĆ„ znamenĂĄ uznaĆ„, ĆŸe som najkrajĆĄĂ, najlepĆĄie obleÄenĂœ, najbohatĆĄĂ a najinteligentnejĆĄĂ Älovek na planĂ©te.
â Mais tu es seul sur ta planĂšte!
â Ale veÄ si na svojej planĂ©te sĂĄm!
â Fais-moi ce plaisir. Admire-moi quand mĂȘme!
â Urob mi tĂș radosĆ„. Aj tak ma obdivuj!
â Je tâadmire, dit le petit prince, en haussant un peu les Ă©paules, mais en quoi cela peut-il bien tâintĂ©resser?
â Obdivujem Ć„a, â povedal MalĂœ princ, pokrÄiac trochu plecami, â no ako Ć„a to len mĂŽĆŸe zaujĂmaĆ„?
Et le petit prince sâen fut.
A MalĂœ princ odiĆĄiel.
Les grandes personnes sont dĂ©cidĂ©ment bien bizarres, se dit-il simplement en lui-mĂȘme durant son voyage.
âDospelĂ sĂș rozhodne veÄŸmi ÄudnĂ,â vravel si v duchu poÄas cesty.
CHAPITRE XII
XII
La planÚte suivante était habitée par un buveur. Cette visite fut trÚs courte, mais elle plongea le petit prince dans une grande mélancolie:
Na ÄalĆĄej planĂ©te bĂœval pijan. TĂĄto nĂĄvĆĄteva bola veÄŸmi krĂĄtka, ale MalĂœ princ bol po nej veÄŸmi skÄŸĂșÄenĂœ.
â Que fais-tu lĂ ? dit-il au buveur, quâil trouva installĂ© en silence devant une collection de bouteilles vides et une collection de bouteilles pleines.
â Äo tu robĂĆĄ? â spĂœtal sa pijana, ktorĂ© ho naĆĄiel, ako mlÄky sedĂ pred radom prĂĄzdnych a radom plnĂœch fliaĆĄ.
â Je bois, rĂ©pondit le buveur, dâun air lugubre.
â Pijem, â odpovedal pijan s pochmĂșrnymvĂœrazom.
â Pourquoi bois-tu? lui demanda le petit prince.
â PreÄo pijeĆĄ? â pĂœtal sa ho MalĂœ princ.
â Pour oublier, rĂ©pondit le buveur.
â Aby som zabudol, â odpovedal pijan.
â Pour oublier quoi? sâenquit le petit prince qui dĂ©jĂ le plaignait.
â Aby si zabudol? A na Äo? â vyzvedal MalĂœ princ, lebo ho uĆŸ ÄŸutoval.
â Pour oublier que jâai honte, avoua le buveur en baissant la tĂȘte.
â Aby som zabudol, ĆŸe sa hanbĂm, â priznal pijan a ovesil hlavu.
â Honte de quoi? sâinforma le petit prince qui dĂ©sirait le secourir.
â Za Äo sa hanbĂĆĄ? â vypytoval sa MalĂœ princ, lebo mu chcel pomĂŽcĆ„.
â Honte de boire! acheva le buveur qui sâenferma dĂ©finitivement dans le silence.
â HanbĂm sa, ĆŸe pijem! â dodal pijan a naÄisto sa od mlÄal.
Et le petit prince sâen fut, perplexe.
A MalĂœ princ celĂœ zmĂ€tenĂœ odiĆĄiel.
Les grandes personnes sont dĂ©cidĂ©ment trĂšs trĂšs bizarres, se disait-il en lui-mĂȘme durant le voyage.
âDospelĂ sĂș rozhodne veÄŸmi, veÄŸmi ÄudnĂ,â vravel si v duchu poÄas cesty.
CHAPITRE XIII
XIII
La quatriĂšme planĂšte Ă©tait celle du businessman. Cet homme Ă©tait si occupĂ© quâil ne leva mĂȘme pas la tĂȘte Ă lâarrivĂ©e du petit prince.
Ć tvrtĂĄ planĂ©ta patrila biznismenovi. Ten Älovek bol takĂœ zaujatĂœ, ĆŸe pri prĂchode MalĂ©ho princa ani hlavu nezdvihol.
â Bonjour, lui dit celui-ci. Votre cigarette est Ă©teinte.
â DobrĂœ deĆ, â povedal mu MalĂœ princ. â Vyhasla vĂĄm cigareta.
â Trois et deux font cinq. Cinq et sept douze. Douze et trois quinze. Bonjour. Quinze et sept vingt-deux. Vingt-deux et six vingt-huit. Pas le temps de la rallumer. Vingt-six et cinq trente et un. Ouf! Ăa fait donc cinq cent un millions six cent vingt-deux mille sept cent trente et un.
â Tri a dva je pÀƄ. PÀƄ a sedem dvanĂĄsĆ„. DvanĂĄsĆ„ a tri pĂ€tnĂĄsĆ„. DobrĂœ deĆ. PĂ€tnĂĄsĆ„ a sedem dvadsaĆ„dva. DvadsaĆ„ dva a ĆĄesĆ„ dvadsaĆ„osem. NemĂĄm Äas znova ju zapĂĄliĆ„. DvadsaĆ„ĆĄesĆ„ a pÀƄ tridsaĆ„jeden. Uf! RobĂ to teda pÀƄstojeden miliĂłnov ĆĄesĆ„stodvadsaĆ„dvatisĂc sedemstotridsaĆ„jeden.
â Cinq cents millions de quoi?
â PÀƄsto miliĂłnov Äoho?
â Hein? Tu es toujours lĂ ? Cinq cent un millions de⊠je ne sais plus⊠Jâai tellement de travail! Je suis sĂ©rieux, moi, je ne mâamuse pas Ă des balivernes! Deux et cinq septâŠ
â ÄoĆŸe? Ty si eĆĄte tu? PÀƄstojeden miliĂłnov⊠uĆŸ ne viem Äoho⊠MĂĄm toÄŸko prĂĄce! Ja som vĂĄĆŸny Älovek, ne zabĂĄvam sa tĂĄranĂm hlĂșpostĂ! Dva a pÀƄ sedemâŠ
â Cinq cent un millions de quoi, rĂ©pĂ©ta le petit prince qui jamais de sa vie, nâavait renoncĂ© Ă une question, une fois quâil lâavait posĂ©e.
â PÀƄstojeden miliĂłnov Äoho? â opakoval MalĂœ princ, pretoĆŸe sa nikdy v ĆŸivote nevzdal otĂĄzky, ktorĂș uĆŸ raz poloĆŸil.
Le businessman leva la tĂȘte:
Biznismen zodvihol hlavu:
â Depuis cinquante-quatre ans que jâhabite cette planĂšte-ci, je nâai Ă©tĂ© dĂ©rangĂ© que trois fois. La premiĂšre fois çâa Ă©tĂ©, il y a vingt-deux ans, par un hanneton qui Ă©tait tombĂ© Dieu sait dâoĂč. Il rĂ©pandait un bruit Ă©pouvantable, et jâai fait quatre erreurs dans une addition.
â Za pÀƄdesiatĆĄtyri rokov, Äo bĂœvam na tejto planĂ©te, ma vyruĆĄili len tri razy. Po prvĂœ raz to bolo pred dvadsiatimi dvoma rokmi, keÄ sem spadol bohvieodkiaÄŸ chrĂșst. Hrozne bzuÄal a ja som urobil ĆĄtyri chyby pri spoÄĂtanĂ.
La seconde fois çâa Ă©tĂ©, il y a onze ans, par une crise de rhumatisme. Je manque dâexercice. Je nâai pas le temps de flĂąner. Je suis sĂ©rieux, moi. La troisiĂšme fois⊠la voici! Je disais donc cinq cent un millionsâŠ
Po druhĂœ raz to bolo pred jedenĂĄstimi rokmi, keÄ som mal reumatickĂœ zĂĄchvat. ChĂœba mi pohyb. NemĂĄm Äas na prechĂĄdzky. Ja som vĂĄĆŸny Älovek. A po tretĂ raz⊠prĂĄve teraz! Vravel som teda pÀƄstojeden miliĂłnovâŠ
â Millions de quoi?
â MiliĂłnov Äoho?
Le businessman comprit quâil nâĂ©tait point dâespoir de paix:
Biznismen pochopil, ĆŸe nemĂĄ nijakĂș nĂĄdej na pokoj.
â Millions de ces petites choses que lâon voit quelquefois dans le ciel.
â MiliĂłnov tĂœch malĂœch vecĂ, ktorĂ© niekedy vidĂme na oblohe.
â Des mouches?
â MĂșch?
â Mais non, des petites choses qui brillent.
â Ale nie, tĂœm malĂœch vecĂ, Äo sa trblietajĂș.
â Des abeilles?
â VÄiel?
â Mais non. Des petites choses dorĂ©es qui font rĂȘvasser les fainĂ©ants. Mais je suis sĂ©rieux, moi! Je nâai pas le temps de rĂȘvasser.
â Ale nie. TĂœch malĂœch zlatĂœch vecĂ, o ktorĂœch plano rojÄia povaÄŸaÄi. No ja som vĂĄĆŸny Älovek! Ja nemĂĄm Äas na rojÄenie.
â Ah! des Ă©toiles?
â Ach! Hviezd?
â Câest bien ça. Des Ă©toiles.
â To je ono. Hviezd.
â Et que fais-tu de cinq cents millions dâĂ©toiles?
â A Äo robĂĆĄ s tĂœmi pÀƄsto miliĂłnmi hviezd?
â Cinq cent un millions six cent vingt-deux mille sept cent trente et un. Je suis sĂ©rieux, moi, je suis prĂ©cis.
â S pÀƄstojeden miliĂłnmi ĆĄesĆ„stodvadsaĆ„dvatisĂc sedemstotridsaĆ„jeden hviezdami. Ja som vĂĄĆŸny Älovek, ja som presnĂœ.
â Et que fais-tu de ces Ă©toiles?
â A Äo robĂĆĄ s tĂœmi hviezdami?
â Ce que jâen fais?
â Äo s nimi robĂm?
â Oui.
â Ăno.
â Rien. Je les possĂšde.
â NiÄ. VlastnĂm ich.
â Tu possĂšdes les Ă©toiles?
â Ty vlastnĂĆĄ hviezdy?
â Oui.
â Ăno.
â Mais jâai dĂ©jĂ vu un roi quiâŠ
â Ale ja som uĆŸ videl krĂĄÄŸa, ktorĂœâŠ
â Les rois ne possĂšdent pas. Ils «rĂšgnent» sur. Câest trĂšs diffĂ©rent.
â KrĂĄli nevlastnia. Oni vlĂĄdnu nad. To je veÄŸkĂœ rozdiel.
â Et Ă quoi cela te sert-il de possĂ©der les Ă©toiles?
â A Äo z toho mĂĄĆĄ, ĆŸe vlastnĂĆĄ hviezdy?
â Ăa me sert Ă ĂȘtre riche.
â RobĂ to zo mĆa bohĂĄÄa.
â Et Ă quoi cela te sert-il dâĂȘtre riche?
â A Äo z toho mĂĄĆĄ, ĆŸe si bohĂĄÄom?
â Ă acheter dâautres Ă©toiles, si quelquâun en trouve.
â MĂŽĆŸem si kĂșpiĆ„ inĂ© hviezdy, ak niekto nejakĂ© objavĂ.
Celui-lĂ , se dit en lui-mĂȘme le petit prince, il raisonne un peu comme mon ivrogne.
âTento Älovek,â vravel si v duchu MalĂœ princ, âmudruje skoro ako ten mĂŽj opilec.â
Cependant il posa encore des questions:
Aj tak mu eĆĄte poloĆŸil ÄalĆĄie otĂĄzky:
â Comment peut-on possĂ©der les Ă©toiles?
â Ako mĂŽĆŸeme vlastniĆ„ hviezdy?
â Ă qui sont-elles? riposta, grincheux, le businessman.
â A komu patria? â odsekol nevrlo biznismen.
â Je ne sais pas. Ă personne.
â Neviem. Nikomu.