Francusko-sĆowacka dwujÄzyczna ksiÄ ĆŒka
Ă LĂON WERTH
LĂONOVI WERTHOVI
Je demande pardon aux enfants dâavoir dĂ©diĂ© ce livre Ă une grande personne. Jâai une excuse sĂ©rieuse: cette grande personne est le meilleur ami que jâai au monde. Jâai une autre excuse: cette grande personne peut tout comprendre, mĂȘme les livres pour enfants. Jâai une troisiĂšme excuse: cette grande personne habite la France oĂč elle a faim et froid. Elle a bien besoin dâĂȘtre consolĂ©e.
ProsĂm deti, aby mi prepĂĄÄili, ĆŸe som tĂșto kniĆŸku venoval dospelĂ©mu Äloveku. MĂĄm veÄŸmi zĂĄvaĆŸnĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ je mojĂm najlepĆĄĂm priateÄŸom na celom svete. MĂĄm aj druhĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ vie vĆĄetko pochopiĆ„, dokonca i kniĆŸky pre deti. MĂĄm eĆĄte tretĂ dĂŽvod: ten dospelĂœ bĂœva vo FrancĂșzsku, kde zakĂșsil dosĆ„ hladu i zimy. VeÄŸmi potrebuje, aby ho nieÄo poteĆĄilo.
Si toutes ces excuses ne suffisent pas, je veux bien dĂ©dier ce livre Ă lâenfant quâa Ă©tĂ© autrefois cette grande personne. Toutes les grandes personnes ont dâabord Ă©tĂ© des enfants. (Mais peu dâentre elles sâen souviennent.) Je corrige donc ma dĂ©dicace:
Ak vĆĄetky tieto dĂŽvody nestaÄia, pristanem na to, ĆŸe tĂșto kniĆŸku venujem dieĆ„aĆ„u, ktorĂœm ten dospelĂœ Älovek kedysi bol. VĆĄetci dospelĂ boli najprv deĆ„mi. (Ale mĂĄloktorĂœ z nich sa na to pamĂ€tĂĄ.) Opravujem teda svoje venovanie:
Ă LĂON WERTH QUAND IL ĂTAIT PETIT GARĂON
LĂONOVI WERTHOVI, KEÄ BOL MALĂM CHLAPCOM
PREMIER CHAPITRE
I
Lorsque jâavais six ans jâai vu, une fois, une magnifique image, dans un livre sur la ForĂȘt Vierge qui sâappelait «Histoires VĂ©cues». Ăa reprĂ©sentait un serpent boa qui avalait un fauve. VoilĂ la copie du dessin.
KeÄ som mal ĆĄesĆ„ rokov, videl som raz v kniĆŸke o pralese, Äo sa volala âPravdivĂ© prĂbehyâ, nĂĄdhernĂœ obrĂĄzok. Bol na Ćom veÄŸhad krĂĄÄŸovskĂœ, ako prehÄșta akĂ©hosi dravca. Tu je kĂłpia tej kresby:
On disait dans le livre: «Les serpents boas avalent leur proie tout entiÚre, sans la mùcher. Ensuite ils ne peuvent plus bouger et ils dorment pendant les six mois de leur digestion».
V kniĆŸke sa vravelo: âVeÄŸhady prehÄștajĂș svoju korisĆ„ celĂș, nerozhryzĂș ju. Potom sa nemĂŽĆŸu ani pohnĂșĆ„ a pri jej trĂĄvenĂ prespia aj ĆĄesĆ„ mesiacov.â
Jâai alors beaucoup rĂ©flĂ©chi sur les aventures de la jungle et, Ă mon tour, jâai rĂ©ussi, avec un crayon de couleur, Ă tracer mon premier dessin. Mon dessin numĂ©ro 1. Il Ă©tait comme ça:
VeÄŸa som vtedy premĂœĆĄÄŸal o dobrodruĆŸstvĂĄch v dĆŸungli a potom sa i mne podarilo farebnou ceruzkou naÄrtnĂșĆ„ prvĂș kresbu. Moju kresbu ÄĂslo jeden. Bola takĂĄto:
Jâai montrĂ© mon chef dâĆuvre aux grandes personnes et je leur ai demandĂ© si mon dessin leur faisait peur.
UkĂĄzal som svoje majstrovskĂ© dielo dospelĂœm a spĂœtal som sa, Äi im kresba nahĂĄĆa strach.
Elles mâont rĂ©pondu:
â Pourquoi un chapeau ferait-il peur?
Odpovedali mi: âPreÄo by mal klobĂșk nahĂĄĆaĆ„ strach?â
Mon dessin ne reprĂ©sentait pas un chapeau. Il reprĂ©sentait un serpent boa qui digĂ©rait un Ă©lĂ©phant. Jâai alors dessinĂ© lâintĂ©rieur du serpent boa, afin que les grandes personnes puissent comprendre. Elles ont toujours besoin dâexplications. Mon dessin numĂ©ro 2 Ă©tait comme ça:
Moja kresba nepredstavovala klobĂșk. Predstavovala veÄŸhada krĂĄÄŸovskĂ©ho, ako trĂĄvi slona. Nakreslil som teda vnĂștrajĆĄok veÄŸhada, aby to dospelĂ mohli pochopiĆ„. VĆŸdy potrebujĂș nejakĂ© vysvetlenia. Moja kresba ÄĂslo dva bola takĂĄto:
Les grandes personnes mâont conseillĂ© de laisser de cĂŽtĂ© les dessins de serpents boas ouverts ou fermĂ©s, et de mâintĂ©resser plutĂŽt Ă la gĂ©ographie, Ă lâhistoire, au calcul et Ă la grammaire. Câest ainsi que jâai abandonnĂ©, Ă lâĂąge de six ans, une magnifique carriĂšre de peintre.
DospelĂ mi poradili, aby som prestal kresliĆ„ otvorenĂ© alebo zatvorenĂ© veÄŸhady a aby som sa radĆĄej zaujĂmal o zemepis, dejepis, poÄty a gramatiku. Tak som sa teda vo veku ĆĄiestich rokov vzdal skvelej maliarskej kariĂ©ry.
Jâavais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© par lâinsuccĂšs de mon dessin numĂ©ro 1 et de mon dessin numĂ©ro 2. Les grandes personnes ne comprennent jamais rien toutes seules, et câest fatigant, pour les enfants, de toujours leur donner des explications.
Odradil ma neĂșspech mojej kresby ÄĂslo jeden a mojej kresby ÄĂslo dva. DospelĂ sami nikdy niÄ nechĂĄpu a deti to unavuje, keÄ im treba stĂĄle a stĂĄle Äosi vysvetÄŸovaĆ„.
Jâai donc dĂ» choisir un autre mĂ©tier et jâai appris Ă piloter des avions. Jâai volĂ© un peu partout dans le monde. Et la gĂ©ographie, câest exact, mâa beaucoup servi.
Musel som si teda vybraĆ„ inĂ© povolanie a nauÄil som sa pilotovaĆ„ lietadlo. Lietal som skoro po celom svete. A len Äo je pravda, zemepis mi bol veÄŸmi na osoh.
Je savais reconnaĂźtre, du premier coup dâĆil, la Chine de lâArizona. Câest trĂšs utile, si lâon est Ă©garĂ© pendant la nuit.
Na prvĂœ pohÄŸad som rozoznal ÄĂnu od Arizony. Je to naozaj uĆŸitoÄnĂ©, keÄ Älovek v noci zablĂșdi.
Jâai ainsi eu, au cours de ma vie, des tas de contacts avec des tas de gens sĂ©rieux. Jâai beaucoup vĂ©cu chez les grandes personnes. Je les ai vues de trĂšs prĂšs. Ăa nâa pas trop amĂ©liorĂ© mon opinion.
Tak som mal v ĆŸivote veÄŸmi mnoho prĂleĆŸitostĂ stĂœkaĆ„ sa s mnoĆŸstvom vĂĄĆŸnych ÄŸudĂ. Ćœil som dlho s dospelĂœmi. Pozoroval som ich celkom zblĂzka. Moju mienku to priveÄŸmi nezlepĆĄilo.
Quand jâen rencontrais une qui me paraissait un peu lucide, je faisais lâexpĂ©rience sur elle de mon dessin numĂ©ro 1 que jâai toujours conservĂ©. Je voulais savoir si elle Ă©tait vraiment comprĂ©hensive.
KeÄ som medzi nimi stretol niekoho, Äo sa mi zdal trochu bystrejĆĄĂ, skĂșsil som to uĆho s kresbou ÄĂslo jeden, ktorĂș som si stĂĄle schovĂĄval. Chcel som vedieĆ„, Äi je naozaj chĂĄpavĂœ.
Mais toujours elle me répondait:
â Câest un chapeau.
Ale zakaĆŸdĂœm mi odpovedal: âTo je klobĂșk.â
Alors je ne lui parlais ni de serpents boas, ni de forĂȘts vierges, ni dâĂ©toiles. Je me mettais Ă sa portĂ©e. Je lui parlais de bridge, de golf, de politique et de cravates. Et la grande personne Ă©tait bien contente de connaĂźtre un homme aussi raisonnable.
A tak som mu nerozprĂĄval ani o veÄŸhadoch, ani o pralesoch, ani o hviezdach. PrispĂŽsobil som sa jeho chĂĄpavosti. RozprĂĄval som mu o bridĆŸi, o golfe, o politike a o kravatĂĄch. A dospelĂœ bol veÄŸmi spokojnĂœ, ĆŸe spoznal takĂ©ho rozumnĂ©ho Äloveka.
CHAPITRE II
II
Jâai ainsi vĂ©cu seul, sans personne avec qui parler vĂ©ritablement, jusquâĂ une panne dans le dĂ©sert du Sahara, il y a six ans.
Tak som ĆŸil samotĂĄrsky a nemal som nikoho, s kĂœm by som si vĂĄĆŸne pohovoril, aĆŸ do tĂœch Äias, kĂœm ma pred ĆĄiestimi rokmi nepostihla na saharskej pĂșĆĄti porucha motora.
Quelque chose sâĂ©tait cassĂ© dans mon moteur. Et comme je nâavais avec moi ni mĂ©canicien, ni passagers, je me prĂ©parai Ă essayer de rĂ©ussir, tout seul, une rĂ©paration difficile.
Äosi sa v Ćom polĂĄmalo. A pretoĆŸe som nemal so sebou ani mechanika, ani cestujĂșcich, chystal som sa, ĆŸe sa tĂș neÄŸahkĂș opravu pokĂșsim urobiĆ„ sĂĄm.
CâĂ©tait pour moi une question de vie ou de mort. Jâavais Ă peine de lâeau Ă boire pour huit jours.
Bola to pre mĆa otĂĄzka ĆŸivota alebo smrti. PitnĂș vodu som mal sotva na osem dnĂ.
Le premier soir je me suis donc endormi sur le sable Ă mille milles de toute terre habitĂ©e. JâĂ©tais bien plus isolĂ© quâun naufragĂ© sur un radeau au milieu de lâocĂ©an.
PrvĂœ veÄer som teda zaspal na piesku, tisĂc mĂÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. Bol som oveÄŸa opustenejĆĄĂ ako stroskotanec na plti uprostred oceĂĄna.
Alors vous imaginez ma surprise, au lever du jour, quand une drĂŽle de petite voix mâa rĂ©veillĂ©. Elle disait:
Tak si viete predstaviĆ„, akĂœ som bol prekvapenĂœ, keÄ ma na svitanĂ zobudil ÄudnĂœ hlĂĄsok. Povedal:
â Sâil vous plaĂźt⊠dessine-moi un mouton!
â ProsĂm⊠nakresli mi oveÄku!
â Hein!
â ÄoĆŸe?
â Dessine-moi un moutonâŠ
â Nakresli mi oveÄkuâŠ
Jâai sautĂ© sur mes pieds comme si jâavais Ă©tĂ© frappĂ© par la foudre. Jâai bien frottĂ© mes yeux. Jâai bien regardĂ©. Et jâai vu un petit bonhomme tout Ă fait extraordinaire qui me considĂ©rait gravement.
VyskoÄil som na rovnĂ© nohy, akoby do mĆa udrel blesk. Poriadne som si pretrel oÄi. Dobre som sa podĂval. A zazrel som veÄŸmi zvlĂĄĆĄtneho chlapÄeka, ktorĂœ ma vĂĄĆŸne pozoroval.
VoilĂ le meilleur portrait que, plus tard, jâai rĂ©ussi Ă faire de lui.
Toto je jeho najlepĆĄĂ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„.
Mais mon dessin, bien sĂ»r, est beaucoup moins ravissant que le modĂšle. Ce nâest pas ma faute. Jâavais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© dans ma carriĂšre de peintre par les grandes personnes, Ă lâĂąge de six ans, et je nâavais rien appris Ă dessiner, sauf les boas fermĂ©s et les boas ouverts.
Prirodzene, moja kresba nie je ani zÄaleka takĂĄ oÄarujĂșca ako jej model. Ja za to nemĂŽĆŸem. DospelĂ mi vzali odvahu staĆ„ sa slĂĄvnym maliarom, keÄ som mal ĆĄesĆ„ rokov, a ja som sa nauÄil kresliĆ„ iba zatvorenĂ© a otvorenĂ© veÄŸhady.
Je regardai donc cette apparition avec des yeux tout ronds dâĂ©tonnement. Nâoubliez pas que je me trouvais Ă mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Or mon petit bonhomme ne me semblait ni Ă©garĂ©, ni mort de fatigue, ni mort de faim, ni mort de soif, ni mort de peur.
ZaÄudovane som teda vyvaÄŸoval oÄi na to zjavenie. NezabĂșdajte, ĆŸe som bol na tisĂc mĂÄŸ Äaleko od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. A ten chlapÄek sa mi nezdal ani zmĂ€tenĂœ, ani na smrĆ„ unavenĂœ, ani polomĆtvy od hladu, ani polomĆtvy od smĂ€du, ani na smrĆ„ vyÄŸakanĂœ.
Il nâavait en rien lâapparence dâun enfant perdu au milieu du dĂ©sert, Ă mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Quand je rĂ©ussis enfin Ă parler, je lui dis:
VĂŽbec nevyzeral ako dieĆ„a, Äo sa stratilo uprostred pĂșĆĄte, tisĂc mĂÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. KeÄ sa mi napokon podarilo prehovoriĆ„, povedal som mu:
â Mais⊠quâest-ce que tu fais lĂ ?
âAle⊠Äo tu robĂĆĄ?
Et il me répéta alors, tout doucement, comme une chose trÚs sérieuse:
A tu mi celkom tichuÄko, ako Äosi veÄŸmi vĂĄĆŸne, zopakoval:
â Sâil vous plaĂźt⊠dessine-moi un moutonâŠ
â ProsĂm⊠nakresli mi oveÄkuâŠ
Quand le mystĂšre est trop impressionnant, on nâose pas dĂ©sobĂ©ir. Aussi absurde que cela me semblĂąt Ă mille milles de tous les endroits habitĂ©s et en danger de mort, je sortis de ma poche une feuille de papier et un stylographe.
KeÄ na nĂĄs tajomstvo silne zapĂŽsobĂ, neopovĂĄĆŸime sa neposlĂșchnuĆ„. Aj keÄ sa mi to zdalo na tomto mieste, vzdialenom tisĂc mĂÄŸ od vĆĄetkĂœch obĂœvanĂœch miest, a v nebezpeÄenstve smrti nezmyselnĂ©, vytiahol som z vrecka papier a plniace pero.
Mais je me rappelai alors que jâavais surtout Ă©tudiĂ© la gĂ©ographie, lâhistoire, le calcul et la grammaire et je dis au petit bonhomme (avec un peu de mauvaise humeur) que je ne savais pas dessiner. Il me rĂ©pondit:
Ale vtom som si spomenul, ĆŸe som sa uÄil najmĂ€ zemepis, dejepis, poÄty a gramatiku, a povedal som chlapÄekovi (trochu namrzene), ĆŸe neviem kresliĆ„. Odpovedal mi:
â Ăa ne fait rien. Dessine-moi un mouton.
â To niÄ. Nakresli mi oveÄku.
Comme je nâavais jamais dessinĂ© un mouton je refis, pour lui, lâun des deux seuls dessins dont jâĂ©tais capable. Celui du boa fermĂ©. Et je fus stupĂ©fait dâentendre le petit bonhomme me rĂ©pondre:
PretoĆŸe som nikdy nekreslil oveÄku, naÄrtol som mu jednu z tĂœch dvoch kresieb, Äo som bol schopnĂœ urobiĆ„. Toto je jeho najlepĆĄĂ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„. TĂș so zatvorenĂœm veÄŸhadom. A celĂœ ohromenĂœ som poÄĂșval, ako mi chlapÄek vravĂ:
â Non! Non! Je ne veux pas dâun Ă©lĂ©phant dans un boa. Un boa câest trĂšs dangereux, et un Ă©lĂ©phant câest trĂšs encombrant. Chez moi câest tout petit. Jâai besoin dâun mouton. Dessine-moi un mouton.
â Nie! Nie! Ja nechcem slona vo veÄŸhadovi. VeÄŸhad je veÄŸmi nebezpeÄnĂœ a slon zaberie veÄŸa miesta. U mĆa je vĆĄetko maliÄkĂ©. Potrebujem oveÄku. Nakresli mi oveÄku.
Alors jâai dessinĂ©.
Tak som nakreslil.
Il regarda attentivement, puis:
Pozorne si ju prezrel, potom povedal:
â Non! Celui-lĂ est dĂ©jĂ trĂšs malade. Fais-en un autre.
â Nie! TĂĄto je uĆŸ veÄŸmi chorĂĄ. Urob mi druhĂș.
Je dessinai:
Nakreslil som.
Mon ami sourit gentiment, avec indulgence:
MĂŽj priateÄŸ sa milo, zhovievavĂ© usmial.
â Tu vois bien⊠ce nâest pas un mouton, câest un bĂ©lier. Il a des cornesâŠ
â Ale veÄ vidĂƥ⊠to nie je oveÄka, to je baran. MĂĄ rohyâŠ
Je refis donc encore mon dessin:
NuĆŸ som kresbu opÀƄ prerĂĄbal:
Mais il fut refusé, comme les précédents:
No odmietol ju ako predoƥlé:
â Celui-lĂ est trop vieux. Je veux un mouton qui vive longtemps.
â TĂĄto je veÄŸmi starĂĄ. Chcem takĂș oveÄku, Äo bude dlho ĆŸiĆ„.
Alors, faute de patience, comme jâavais hĂąte de commencer le dĂ©montage de mon moteur, je griffonnai ce dessin-ci.
UĆŸ som strĂĄcal trpezlivosĆ„, pretoĆŸe som sa ponĂĄhÄŸal, aby som sa mohol pustiĆ„ do odmontovania motora, tak som iba naÄarbal kresbu:
Et je lançai:
A vyhlĂĄsil som:
â Ăa câest la caisse. Le mouton que tu veux est dedans.
â To je debniÄka. VnĂștri je oveÄka, akĂș chceĆĄ.
Mais je fus bien surpris de voir sâilluminer le visage de mon jeune juge:
No bol som naozaj prekvapenĂœ, keÄ som videl, ako sa tvĂĄr mĂŽjho malĂ©ho kritika rozĆŸiarila:
â Câest tout Ă fait comme ça que je le voulais! Crois-tu quâil faille beaucoup dâherbe Ă ce mouton?
â Je celkom takĂĄ, akĂș som chcel! MyslĂĆĄ, ĆŸe tĂĄto oveÄka bude potrebovaĆ„ veÄŸa trĂĄvy?
â Pourquoi?
â PreÄo?
â Parce que chez moi câest tout petitâŠ
â PretoĆŸe u mĆa je vĆĄetko maliÄkĂ©âŠ
â Ăa suffira sĂ»rement. Je tâai donnĂ© un tout petit mouton.
â UrÄite jej postaÄĂ. Dal som ti celkom malĂș oveÄku. Sklonil hlavu nad kresbu:
Il pencha la tĂȘte vers le dessin:
â Pas si petit que ça⊠Tiens! Il sâest endormiâŠ
â Nie je aĆŸ takĂĄ maliÄkå⊠Pozri! ZaspalaâŠ
Et câest ainsi que je fis la connaissance du petit prince.
Takto som sa zoznĂĄmil s MalĂœm princom.
CHAPITRE III
III
Il me fallut longtemps pour comprendre dâoĂč il venait. Le petit prince, qui me posait beaucoup de questions, ne semblait jamais entendre les miennes.
Dlho mi trvalo, kĂœm som pochopil, odkiaÄŸ priĆĄiel. MalĂœ princ mi klĂĄdol veÄŸa otĂĄzok, no zdalo sa mi, akoby tie moje nikdy nepoÄul.
Ce sont des mots prononcĂ©s par hasard qui, peu Ă peu, mâont tout rĂ©vĂ©lĂ©. Ainsi, quand il aperçut pour la premiĂšre fois mon avion (je ne dessinerai pas mon avion, câest un dessin beaucoup trop compliquĂ© pour moi) il me demanda:
VĆĄetko mi postupne odhalili slovĂĄ, Äo mu nĂĄhodou vykÄșzli. Tak naprĂklad, keÄ zazrel po prvĂœ raz moje lietadlo (nenakreslĂm lietadlo, pre mĆa je to priveÄŸmi zloĆŸitĂĄ kresba), spĂœtal sa ma:
â Quâest ce que câest que cette chose-lĂ ?
â Äo je to za vec?
â Ce nâest pas une chose. Ăa vole. Câest un avion. Câest mon avion.
â To nie je vec. To lieta. Je to lietadlo⊠Moje lietadlo.
Et jâĂ©tais fier de lui apprendre que je volais. Alors il sâĂ©cria:
A bol som hrdĂœ, ĆŸe mu mĂŽĆŸem oznĂĄmiĆ„, ĆŸe lietam. Vtom vykrĂkol:
â Comment! tu es tombĂ© du ciel!
â ÄoĆŸe! Ty si spadol z neba!
â Oui, fis-je modestement.
â Ăno, â skromne som odpovedal.
â Ah! ça câest drĂŽleâŠ
â Ach? To je smieĆĄneâŠ
Et le petit prince eut un trĂšs joli Ă©clat de rire qui mâirrita beaucoup. Je dĂ©sire que lâon prenne mes malheurs au sĂ©rieux. Puis il ajouta:
A MalĂœ princ vybuchol do veÄŸkĂ©ho smiechu, Äo ma straĆĄne rozhorÄilo. ĆœelĂĄm si, aby sa moje nehody brali vĂĄĆŸne. Potom dodal:
â Alors, toi aussi tu viens du ciel! De quelle planĂšte es-tu?
â Tak aj ty prichĂĄdzaĆĄ z neba! A z ktorej planĂ©ty?
Jâentrevis aussitĂŽt une lueur, dans le mystĂšre de sa prĂ©sence, et jâinterrogeai brusquement:
HneÄ som vytuĆĄil, ĆŸe tĂœm vrhĂĄ trochu svetla do tajomstva svojej prĂtomnosti na tomto mieste, a rĂœchlo som sa spĂœtal:
â Tu viens donc dâune autre planĂšte?
â Teda ty prichĂĄdzaĆĄ z nejakej inej planĂ©ty?
Mais il ne me rĂ©pondit pas. Il hochait la tĂȘte doucement tout en regardant mon avion:
No neodpovedal mi. Mierne pokrĂștil hlavou a neprestal hÄŸadieĆ„ na moje lietadlo. O chvĂÄŸu sa ozval:
â Câest vrai que, lĂ -dessus, tu ne peux pas venir de bien loinâŠ
â To je pravda, na tomto si nemohol prĂsĆ„ z veÄŸkej diaÄŸkyâŠ
Et il sâenfonça dans une rĂȘverie qui dura longtemps. Puis, sortant mon mouton de sa poche, il se plongea dans la contemplation de son trĂ©sor.
A nadlho sa zasnĂval. Potom si vytiahol z vrecka moju oveÄku a zahÄșbil sa do obdivovania svojho pokladu.
Vous imaginez combien jâavais pu ĂȘtre intriguĂ© par cette demi-confidence sur «les autres planĂštes». Je mâefforçai donc dâen savoir plus long:
Viete si predstaviĆ„, akĂș zvedavosĆ„ mohlo vo mne vzbudiĆ„ jeho polopriznanie o âinĂœch planĂ©tachâ. PokĂșsil som sa teda dozvedieĆ„ o tom viac:
â DâoĂč viens-tu mon petit bonhomme? OĂč est-ce «chez toi»? OĂč veux-tu emporter mon mouton?
â OdkiaÄŸ prichĂĄdzaĆĄ, milĂœ chlapÄek? Kde je to tvoje âu mĆaâ? Kam chceĆĄ odniesĆ„ moju oveÄku?
Il me répondit aprÚs un silence méditatif:
Odpovedal mi po chvĂli tichĂ©ho zamyslenia:
â Ce qui est bien, avec la caisse que tu mâas donnĂ©e, câest que, la nuit, ça lui servira de maison.
â DebniÄka, Äo si mi dal, je naozaj dobrĂĄ, v noci ju mĂŽĆŸe pouĆŸĂvaĆ„ ako domÄek.
â Bien sĂ»r. Et si tu es gentil, je te donnerai aussi une corde pour lâattacher pendant le jour. Et un piquet.
â PravdaĆŸe. A keÄ budeĆĄ dobrĂœ, dĂĄm ti aj povrĂĄzok, aby si ju cez deĆ mohol priviazaĆ„. A kolĂk.
La proposition parut choquer le petit prince:
Tento nåvrh akoby Malého princa pohorƥil.
â Lâattacher? Quelle drĂŽle dâidĂ©e!
â PriviazaĆ„? To je ÄudnĂœ nĂĄpad!
â Mais si tu ne lâattaches pas, il ira nâimporte oĂč, et il se perdraâŠ
â No ak ju nepriviaĆŸeĆĄ, hocikam zĂĄjde a stratĂ sa.
Et mon ami eut un nouvel Ă©clat de rire:
A mĂŽj priateÄŸ zase vybuchol do smiechu:
â Mais oĂč veux-tu quâil aille!
â Ale kam by mala ĂsĆ„!
â Nâimporte oĂč. Droit devant luiâŠ
â Hocikam. Rovno dopreduâŠ
Alors le petit prince remarqua gravement:
Tu MalĂœ princ vĂĄĆŸne poznamenal:
â Ăa ne fait rien, câest tellement petit, chez moi!
â NiÄ sa nestane, u mĆa je to takĂ© malĂ©!
Et, avec un peu de mĂ©lancolie, peut-ĂȘtre, il ajouta:
A moĆŸno trochu skÄŸĂșÄene dodal:
â Droit devant soi on ne peut pas aller bien loinâŠ
â Ak ide Älovek rovno dopredu, Äaleko nezĂĄjdeâŠ