Le Petit Prince / MalĂœ princ — w językach francuskim i sƂowackim

Francusko-sƂowacka dwujęzyczna ksiÄ…ĆŒka

Antoine de Saint-Exupéry

Le Petit Prince

Antoine de Saint-Exupéry

MalĂœ princ

À LÉON WERTH

LÉONOVI WERTHOVI

Je demande pardon aux enfants d’avoir dĂ©diĂ© ce livre Ă  une grande personne. J’ai une excuse sĂ©rieuse: cette grande personne est le meilleur ami que j’ai au monde. J’ai une autre excuse: cette grande personne peut tout comprendre, mĂȘme les livres pour enfants. J’ai une troisiĂšme excuse: cette grande personne habite la France oĂč elle a faim et froid. Elle a bien besoin d’ĂȘtre consolĂ©e.

ProsĂ­m deti, aby mi prepáčili, ĆŸe som tĂșto kniĆŸku venoval dospelĂ©mu človeku. MĂĄm veÄŸmi zĂĄvaĆŸnĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ je mojĂ­m najlepĆĄĂ­m priateÄŸom na celom svete. MĂĄm aj druhĂœ dĂŽvod: ten dospelĂœ vie vĆĄetko pochopiĆ„, dokonca i kniĆŸky pre deti. MĂĄm eĆĄte tretĂ­ dĂŽvod: ten dospelĂœ bĂœva vo FrancĂșzsku, kde zakĂșsil dosĆ„ hladu i zimy. VeÄŸmi potrebuje, aby ho niečo poteĆĄilo.

Si toutes ces excuses ne suffisent pas, je veux bien dĂ©dier ce livre Ă  l’enfant qu’a Ă©tĂ© autrefois cette grande personne. Toutes les grandes personnes ont d’abord Ă©tĂ© des enfants. (Mais peu d’entre elles s’en souviennent.) Je corrige donc ma dĂ©dicace:

Ak vĆĄetky tieto dĂŽvody nestačia, pristanem na to, ĆŸe tĂșto kniĆŸku venujem dieĆ„aĆ„u, ktorĂœm ten dospelĂœ človek kedysi bol. VĆĄetci dospelĂ­ boli najprv deĆ„mi. (Ale mĂĄloktorĂœ z nich sa na to pamĂ€tĂĄ.) Opravujem teda svoje venovanie:

À LÉON WERTH QUAND IL ÉTAIT PETIT GARÇON

LÉONOVI WERTHOVI, KEĎ BOL MALÝM CHLAPCOM

PREMIER CHAPITRE

I

Lorsque j’avais six ans j’ai vu, une fois, une magnifique image, dans un livre sur la ForĂȘt Vierge qui s’appelait «Histoires VĂ©cues». Ça reprĂ©sentait un serpent boa qui avalait un fauve. VoilĂ  la copie du dessin.

Keď som mal ĆĄesĆ„ rokov, videl som raz v kniĆŸke o pralese, čo sa volala „PravdivĂ© prĂ­behy“, nĂĄdhernĂœ obrĂĄzok. Bol na ƈom veÄŸhad krĂĄÄŸovskĂœ, ako prehÄșta akĂ©hosi dravca. Tu je kĂłpia tej kresby:

On disait dans le livre: «Les serpents boas avalent leur proie tout entiÚre, sans la mùcher. Ensuite ils ne peuvent plus bouger et ils dorment pendant les six mois de leur digestion».

V kniĆŸke sa vravelo: „VeÄŸhady prehÄștajĂș svoju korisĆ„ celĂș, nerozhryzĂș ju. Potom sa nemĂŽĆŸu ani pohnĂșĆ„ a pri jej trĂĄvenĂ­ prespia aj ĆĄesĆ„ mesiacov.“

J’ai alors beaucoup rĂ©flĂ©chi sur les aventures de la jungle et, Ă  mon tour, j’ai rĂ©ussi, avec un crayon de couleur, Ă  tracer mon premier dessin. Mon dessin numĂ©ro 1. Il Ă©tait comme ça:

VeÄŸa som vtedy premĂœĆĄÄŸal o dobrodruĆŸstvĂĄch v dĆŸungli a potom sa i mne podarilo farebnou ceruzkou načrtnĂșĆ„ prvĂș kresbu. Moju kresbu číslo jeden. Bola takĂĄto:

J’ai montrĂ© mon chef d’Ɠuvre aux grandes personnes et je leur ai demandĂ© si mon dessin leur faisait peur.

UkĂĄzal som svoje majstrovskĂ© dielo dospelĂœm a spĂœtal som sa, či im kresba nahåƈa strach.

Elles m’ont rĂ©pondu:
— Pourquoi un chapeau ferait-il peur?

Odpovedali mi: „Prečo by mal klobĂșk nahåƈaĆ„ strach?“

Mon dessin ne reprĂ©sentait pas un chapeau. Il reprĂ©sentait un serpent boa qui digĂ©rait un Ă©lĂ©phant. J’ai alors dessinĂ© l’intĂ©rieur du serpent boa, afin que les grandes personnes puissent comprendre. Elles ont toujours besoin d’explications. Mon dessin numĂ©ro 2 Ă©tait comme ça:

Moja kresba nepredstavovala klobĂșk. Predstavovala veÄŸhada krĂĄÄŸovskĂ©ho, ako trĂĄvi slona. Nakreslil som teda vnĂștrajĆĄok veÄŸhada, aby to dospelĂ­ mohli pochopiĆ„. VĆŸdy potrebujĂș nejakĂ© vysvetlenia. Moja kresba číslo dva bola takĂĄto:

Les grandes personnes m’ont conseillĂ© de laisser de cĂŽtĂ© les dessins de serpents boas ouverts ou fermĂ©s, et de m’intĂ©resser plutĂŽt Ă  la gĂ©ographie, Ă  l’histoire, au calcul et Ă  la grammaire. C’est ainsi que j’ai abandonnĂ©, Ă  l’ñge de six ans, une magnifique carriĂšre de peintre.

DospelĂ­ mi poradili, aby som prestal kresliĆ„ otvorenĂ© alebo zatvorenĂ© veÄŸhady a aby som sa radĆĄej zaujĂ­mal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku. Tak som sa teda vo veku ĆĄiestich rokov vzdal skvelej maliarskej kariĂ©ry.

J’avais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© par l’insuccĂšs de mon dessin numĂ©ro 1 et de mon dessin numĂ©ro 2. Les grandes personnes ne comprennent jamais rien toutes seules, et c’est fatigant, pour les enfants, de toujours leur donner des explications.

Odradil ma neĂșspech mojej kresby číslo jeden a mojej kresby číslo dva. DospelĂ­ sami nikdy nič nechĂĄpu a deti to unavuje, keď im treba stĂĄle a stĂĄle čosi vysvetÄŸovaĆ„.

J’ai donc dĂ» choisir un autre mĂ©tier et j’ai appris Ă  piloter des avions. J’ai volĂ© un peu partout dans le monde. Et la gĂ©ographie, c’est exact, m’a beaucoup servi.

Musel som si teda vybraĆ„ inĂ© povolanie a naučil som sa pilotovaĆ„ lietadlo. Lietal som skoro po celom svete. A len čo je pravda, zemepis mi bol veÄŸmi na osoh.

Je savais reconnaĂźtre, du premier coup d’Ɠil, la Chine de l’Arizona. C’est trĂšs utile, si l’on est Ă©garĂ© pendant la nuit.

Na prvĂœ pohÄŸad som rozoznal Čínu od Arizony. Je to naozaj uĆŸitočnĂ©, keď človek v noci zablĂșdi.

J’ai ainsi eu, au cours de ma vie, des tas de contacts avec des tas de gens sĂ©rieux. J’ai beaucoup vĂ©cu chez les grandes personnes. Je les ai vues de trĂšs prĂšs. Ça n’a pas trop amĂ©liorĂ© mon opinion.

Tak som mal v ĆŸivote veÄŸmi mnoho prĂ­leĆŸitostĂ­ stĂœkaĆ„ sa s mnoĆŸstvom vĂĄĆŸnych ÄŸudĂ­. Ćœil som dlho s dospelĂœmi. Pozoroval som ich celkom zblĂ­zka. Moju mienku to priveÄŸmi nezlepĆĄilo.

Quand j’en rencontrais une qui me paraissait un peu lucide, je faisais l’expĂ©rience sur elle de mon dessin numĂ©ro 1 que j’ai toujours conservĂ©. Je voulais savoir si elle Ă©tait vraiment comprĂ©hensive.

Keď som medzi nimi stretol niekoho, čo sa mi zdal trochu bystrejĆĄĂ­, skĂșsil som to uƈho s kresbou číslo jeden, ktorĂș som si stĂĄle schovĂĄval. Chcel som vedieĆ„, či je naozaj chĂĄpavĂœ.

Mais toujours elle me répondait:
— C’est un chapeau.

Ale zakaĆŸdĂœm mi odpovedal: „To je klobĂșk.“

Alors je ne lui parlais ni de serpents boas, ni de forĂȘts vierges, ni d’étoiles. Je me mettais Ă  sa portĂ©e. Je lui parlais de bridge, de golf, de politique et de cravates. Et la grande personne Ă©tait bien contente de connaĂźtre un homme aussi raisonnable.

A tak som mu nerozprĂĄval ani o veÄŸhadoch, ani o pralesoch, ani o hviezdach. PrispĂŽsobil som sa jeho chĂĄpavosti. RozprĂĄval som mu o bridĆŸi, o golfe, o politike a o kravatĂĄch. A dospelĂœ bol veÄŸmi spokojnĂœ, ĆŸe spoznal takĂ©ho rozumnĂ©ho človeka.

CHAPITRE II

II

J’ai ainsi vĂ©cu seul, sans personne avec qui parler vĂ©ritablement, jusqu’à une panne dans le dĂ©sert du Sahara, il y a six ans.

Tak som ĆŸil samotĂĄrsky a nemal som nikoho, s kĂœm by som si vĂĄĆŸne pohovoril, aĆŸ do tĂœch čias, kĂœm ma pred ĆĄiestimi rokmi nepostihla na saharskej pĂșĆĄti porucha motora.

Quelque chose s’était cassĂ© dans mon moteur. Et comme je n’avais avec moi ni mĂ©canicien, ni passagers, je me prĂ©parai Ă  essayer de rĂ©ussir, tout seul, une rĂ©paration difficile.

Čosi sa v ƈom polĂĄmalo. A pretoĆŸe som nemal so sebou ani mechanika, ani cestujĂșcich, chystal som sa, ĆŸe sa tĂș neÄŸahkĂș opravu pokĂșsim urobiĆ„ sĂĄm.

C’était pour moi une question de vie ou de mort. J’avais Ă  peine de l’eau Ă  boire pour huit jours.

Bola to pre mƈa otĂĄzka ĆŸivota alebo smrti. PitnĂș vodu som mal sotva na osem dnĂ­.

Le premier soir je me suis donc endormi sur le sable Ă  mille milles de toute terre habitĂ©e. J’étais bien plus isolĂ© qu’un naufragĂ© sur un radeau au milieu de l’ocĂ©an.

PrvĂœ večer som teda zaspal na piesku, tisĂ­c mĂ­ÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. Bol som oveÄŸa opustenejĆĄĂ­ ako stroskotanec na plti uprostred oceĂĄna.

Alors vous imaginez ma surprise, au lever du jour, quand une drĂŽle de petite voix m’a rĂ©veillĂ©. Elle disait:

Tak si viete predstaviĆ„, akĂœ som bol prekvapenĂœ, keď ma na svitanĂ­ zobudil čudnĂœ hlĂĄsok. Povedal:

— S’il vous plaüt
 dessine-moi un mouton!

— Prosím
 nakresli mi ovečku!

— Hein!

— ČoĆŸe?

— Dessine-moi un mouton


— Nakresli mi ovečku


J’ai sautĂ© sur mes pieds comme si j’avais Ă©tĂ© frappĂ© par la foudre. J’ai bien frottĂ© mes yeux. J’ai bien regardĂ©. Et j’ai vu un petit bonhomme tout Ă  fait extraordinaire qui me considĂ©rait gravement.

Vyskočil som na rovnĂ© nohy, akoby do mƈa udrel blesk. Poriadne som si pretrel oči. Dobre som sa podĂ­val. A zazrel som veÄŸmi zvlĂĄĆĄtneho chlapčeka, ktorĂœ ma vĂĄĆŸne pozoroval.

VoilĂ  le meilleur portrait que, plus tard, j’ai rĂ©ussi Ă  faire de lui.

Toto je jeho najlepĆĄĂ­ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„.

Mais mon dessin, bien sĂ»r, est beaucoup moins ravissant que le modĂšle. Ce n’est pas ma faute. J’avais Ă©tĂ© dĂ©couragĂ© dans ma carriĂšre de peintre par les grandes personnes, Ă  l’ñge de six ans, et je n’avais rien appris Ă  dessiner, sauf les boas fermĂ©s et les boas ouverts.

Prirodzene, moja kresba nie je ani zďaleka takĂĄ očarujĂșca ako jej model. Ja za to nemĂŽĆŸem. DospelĂ­ mi vzali odvahu staĆ„ sa slĂĄvnym maliarom, keď som mal ĆĄesĆ„ rokov, a ja som sa naučil kresliĆ„ iba zatvorenĂ© a otvorenĂ© veÄŸhady.

Je regardai donc cette apparition avec des yeux tout ronds d’étonnement. N’oubliez pas que je me trouvais Ă  mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Or mon petit bonhomme ne me semblait ni Ă©garĂ©, ni mort de fatigue, ni mort de faim, ni mort de soif, ni mort de peur.

Začudovane som teda vyvaÄŸoval oči na to zjavenie. NezabĂșdajte, ĆŸe som bol na tisĂ­c mĂ­ÄŸ ďaleko od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. A ten chlapček sa mi nezdal ani zmĂ€tenĂœ, ani na smrĆ„ unavenĂœ, ani polomƕtvy od hladu, ani polomƕtvy od smĂ€du, ani na smrĆ„ vyÄŸakanĂœ.

Il n’avait en rien l’apparence d’un enfant perdu au milieu du dĂ©sert, Ă  mille milles de toute rĂ©gion habitĂ©e. Quand je rĂ©ussis enfin Ă  parler, je lui dis:

VĂŽbec nevyzeral ako dieĆ„a, čo sa stratilo uprostred pĂșĆĄte, tisĂ­c mĂ­ÄŸ od akĂ©hokoÄŸvek obĂœvanĂ©ho kraja. Keď sa mi napokon podarilo prehovoriĆ„, povedal som mu:

— Mais
 qu’est-ce que tu fais là?

—Ale
 čo tu robíơ?

Et il me répéta alors, tout doucement, comme une chose trÚs sérieuse:

A tu mi celkom tichučko, ako čosi veÄŸmi vĂĄĆŸne, zopakoval:

— S’il vous plaüt
 dessine-moi un mouton


— Prosím
 nakresli mi ovečku


Quand le mystĂšre est trop impressionnant, on n’ose pas dĂ©sobĂ©ir. Aussi absurde que cela me semblĂąt Ă  mille milles de tous les endroits habitĂ©s et en danger de mort, je sortis de ma poche une feuille de papier et un stylographe.

Keď na nĂĄs tajomstvo silne zapĂŽsobĂ­, neopovĂĄĆŸime sa neposlĂșchnuĆ„. Aj keď sa mi to zdalo na tomto mieste, vzdialenom tisĂ­c mĂ­ÄŸ od vĆĄetkĂœch obĂœvanĂœch miest, a v nebezpečenstve smrti nezmyselnĂ©, vytiahol som z vrecka papier a plniace pero.

Mais je me rappelai alors que j’avais surtout Ă©tudiĂ© la gĂ©ographie, l’histoire, le calcul et la grammaire et je dis au petit bonhomme (avec un peu de mauvaise humeur) que je ne savais pas dessiner. Il me rĂ©pondit:

Ale vtom som si spomenul, ĆŸe som sa učil najmĂ€ zemepis, dejepis, počty a gramatiku, a povedal som chlapčekovi (trochu namrzene), ĆŸe neviem kresliĆ„. Odpovedal mi:

— Ça ne fait rien. Dessine-moi un mouton.

— To nič. Nakresli mi ovečku.

Comme je n’avais jamais dessinĂ© un mouton je refis, pour lui, l’un des deux seuls dessins dont j’étais capable. Celui du boa fermĂ©. Et je fus stupĂ©fait d’entendre le petit bonhomme me rĂ©pondre:

PretoĆŸe som nikdy nekreslil ovečku, načrtol som mu jednu z tĂœch dvoch kresieb, čo som bol schopnĂœ urobiĆ„. Toto je jeho najlepĆĄĂ­ portrĂ©t, akĂœ sa mi neskĂŽr podarilo urobiĆ„. TĂș so zatvorenĂœm veÄŸhadom. A celĂœ ohromenĂœ som počĂșval, ako mi chlapček vravĂ­:

— Non! Non! Je ne veux pas d’un Ă©lĂ©phant dans un boa. Un boa c’est trĂšs dangereux, et un Ă©lĂ©phant c’est trĂšs encombrant. Chez moi c’est tout petit. J’ai besoin d’un mouton. Dessine-moi un mouton.

— Nie! Nie! Ja nechcem slona vo veÄŸhadovi. VeÄŸhad je veÄŸmi nebezpečnĂœ a slon zaberie veÄŸa miesta. U mƈa je vĆĄetko maličkĂ©. Potrebujem ovečku. Nakresli mi ovečku.

Alors j’ai dessinĂ©.

Tak som nakreslil.

Il regarda attentivement, puis:

Pozorne si ju prezrel, potom povedal:

— Non! Celui-lĂ  est dĂ©jĂ  trĂšs malade. Fais-en un autre.

— Nie! TĂĄto je uĆŸ veÄŸmi chorĂĄ. Urob mi druhĂș.

Je dessinai:

Nakreslil som.

Mon ami sourit gentiment, avec indulgence:

MĂŽj priateÄŸ sa milo, zhovievavĂ© usmial.

— Tu vois bien
 ce n’est pas un mouton, c’est un bĂ©lier. Il a des cornes


— Ale veď vidíơ
 to nie je ovečka, to je baran. Má rohy


Je refis donc encore mon dessin:

NuĆŸ som kresbu opÀƄ prerĂĄbal:

Mais il fut refusé, comme les précédents:

No odmietol ju ako predoƥlé:

— Celui-là est trop vieux. Je veux un mouton qui vive longtemps.

— TĂĄto je veÄŸmi starĂĄ. Chcem takĂș ovečku, čo bude dlho ĆŸiĆ„.

Alors, faute de patience, comme j’avais hĂąte de commencer le dĂ©montage de mon moteur, je griffonnai ce dessin-ci.

UĆŸ som strĂĄcal trpezlivosĆ„, pretoĆŸe som sa ponĂĄhÄŸal, aby som sa mohol pustiĆ„ do odmontovania motora, tak som iba načarbal kresbu:

Et je lançai:

A vyhlĂĄsil som:

— Ça c’est la caisse. Le mouton que tu veux est dedans.

— To je debnička. VnĂștri je ovečka, akĂș chceĆĄ.

Mais je fus bien surpris de voir s’illuminer le visage de mon jeune juge:

No bol som naozaj prekvapenĂœ, keď som videl, ako sa tvĂĄr mĂŽjho malĂ©ho kritika rozĆŸiarila:

— C’est tout à fait comme ça que je le voulais! Crois-tu qu’il faille beaucoup d’herbe à ce mouton?

— Je celkom takĂĄ, akĂș som chcel! MyslĂ­ĆĄ, ĆŸe tĂĄto ovečka bude potrebovaĆ„ veÄŸa trĂĄvy?

— Pourquoi?

— Prečo?

— Parce que chez moi c’est tout petit


— PretoĆŸe u mƈa je vĆĄetko maličké 

— Ça suffira sĂ»rement. Je t’ai donnĂ© un tout petit mouton.

— Určite jej postačí. Dal som ti celkom malĂș ovečku. Sklonil hlavu nad kresbu:

Il pencha la tĂȘte vers le dessin:
— Pas si petit que ça
 Tiens! Il s’est endormi


— Nie je aĆŸ takĂĄ maličká
 Pozri! Zaspala


Et c’est ainsi que je fis la connaissance du petit prince.

Takto som sa zoznĂĄmil s MalĂœm princom.

CHAPITRE III

III

Il me fallut longtemps pour comprendre d’oĂč il venait. Le petit prince, qui me posait beaucoup de questions, ne semblait jamais entendre les miennes.

Dlho mi trvalo, kĂœm som pochopil, odkiaÄŸ priĆĄiel. MalĂœ princ mi klĂĄdol veÄŸa otĂĄzok, no zdalo sa mi, akoby tie moje nikdy nepočul.

Ce sont des mots prononcĂ©s par hasard qui, peu Ă  peu, m’ont tout rĂ©vĂ©lĂ©. Ainsi, quand il aperçut pour la premiĂšre fois mon avion (je ne dessinerai pas mon avion, c’est un dessin beaucoup trop compliquĂ© pour moi) il me demanda:

VĆĄetko mi postupne odhalili slovĂĄ, čo mu nĂĄhodou vykÄșzli. Tak naprĂ­klad, keď zazrel po prvĂœ raz moje lietadlo (nenakreslĂ­m lietadlo, pre mƈa je to priveÄŸmi zloĆŸitĂĄ kresba), spĂœtal sa ma:

— Qu’est ce que c’est que cette chose-là?

— Čo je to za vec?

— Ce n’est pas une chose. Ça vole. C’est un avion. C’est mon avion.

— To nie je vec. To lieta. Je to lietadlo
 Moje lietadlo.

Et j’étais fier de lui apprendre que je volais. Alors il s’écria:

A bol som hrdĂœ, ĆŸe mu mĂŽĆŸem oznĂĄmiĆ„, ĆŸe lietam. Vtom vykrĂ­kol:

— Comment! tu es tombĂ© du ciel!

— ČoĆŸe! Ty si spadol z neba!

— Oui, fis-je modestement.

— Áno, — skromne som odpovedal.

— Ah! ça c’est drîle


— Ach? To je smieơne


Et le petit prince eut un trĂšs joli Ă©clat de rire qui m’irrita beaucoup. Je dĂ©sire que l’on prenne mes malheurs au sĂ©rieux. Puis il ajouta:

A MalĂœ princ vybuchol do veÄŸkĂ©ho smiechu, čo ma straĆĄne rozhorčilo. ĆœelĂĄm si, aby sa moje nehody brali vĂĄĆŸne. Potom dodal:

— Alors, toi aussi tu viens du ciel! De quelle planùte es-tu?

— Tak aj ty prichĂĄdzaĆĄ z neba! A z ktorej planĂ©ty?

J’entrevis aussitĂŽt une lueur, dans le mystĂšre de sa prĂ©sence, et j’interrogeai brusquement:

Hneď som vytuĆĄil, ĆŸe tĂœm vrhĂĄ trochu svetla do tajomstva svojej prĂ­tomnosti na tomto mieste, a rĂœchlo som sa spĂœtal:

— Tu viens donc d’une autre planùte?

— Teda ty prichĂĄdzaĆĄ z nejakej inej planĂ©ty?

Mais il ne me rĂ©pondit pas. Il hochait la tĂȘte doucement tout en regardant mon avion:

No neodpovedal mi. Mierne pokrĂștil hlavou a neprestal hÄŸadieĆ„ na moje lietadlo. O chvĂ­ÄŸu sa ozval:

— C’est vrai que, là-dessus, tu ne peux pas venir de bien loin


— To je pravda, na tomto si nemohol prĂ­sĆ„ z veÄŸkej diaÄŸky


Et il s’enfonça dans une rĂȘverie qui dura longtemps. Puis, sortant mon mouton de sa poche, il se plongea dans la contemplation de son trĂ©sor.

A nadlho sa zasnĂ­val. Potom si vytiahol z vrecka moju ovečku a zahÄșbil sa do obdivovania svojho pokladu.

Vous imaginez combien j’avais pu ĂȘtre intriguĂ© par cette demi-confidence sur «les autres planĂštes». Je m’efforçai donc d’en savoir plus long:

Viete si predstaviĆ„, akĂș zvedavosĆ„ mohlo vo mne vzbudiĆ„ jeho polopriznanie o „inĂœch planĂ©tach“. PokĂșsil som sa teda dozvedieĆ„ o tom viac:

— D’oĂč viens-tu mon petit bonhomme? OĂč est-ce «chez toi»? OĂč veux-tu emporter mon mouton?

— OdkiaÄŸ prichĂĄdzaĆĄ, milĂœ chlapček? Kde je to tvoje „u mƈa“? Kam chceĆĄ odniesĆ„ moju ovečku?

Il me répondit aprÚs un silence méditatif:

Odpovedal mi po chvíli tichého zamyslenia:

— Ce qui est bien, avec la caisse que tu m’as donnĂ©e, c’est que, la nuit, ça lui servira de maison.

— Debnička, čo si mi dal, je naozaj dobrĂĄ, v noci ju mĂŽĆŸe pouĆŸĂ­vaĆ„ ako domček.

— Bien sĂ»r. Et si tu es gentil, je te donnerai aussi une corde pour l’attacher pendant le jour. Et un piquet.

— PravdaĆŸe. A keď budeĆĄ dobrĂœ, dĂĄm ti aj povrĂĄzok, aby si ju cez deƈ mohol priviazaĆ„. A kolĂ­k.

La proposition parut choquer le petit prince:

Tento nåvrh akoby Malého princa pohorƥil.

— L’attacher? Quelle drĂŽle d’idĂ©e!

— PriviazaĆ„? To je čudnĂœ nĂĄpad!

— Mais si tu ne l’attaches pas, il ira n’importe oĂč, et il se perdra


— No ak ju nepriviaĆŸeĆĄ, hocikam zĂĄjde a stratĂ­ sa.

Et mon ami eut un nouvel Ă©clat de rire:

A mĂŽj priateÄŸ zase vybuchol do smiechu:

— Mais oĂč veux-tu qu’il aille!

— Ale kam by mala Ă­sĆ„!

— N’importe oĂč. Droit devant lui


— Hocikam. Rovno dopredu


Alors le petit prince remarqua gravement:

Tu MalĂœ princ vĂĄĆŸne poznamenal:

— Ça ne fait rien, c’est tellement petit, chez moi!

— Nič sa nestane, u mƈa je to takĂ© malĂ©!

Et, avec un peu de mĂ©lancolie, peut-ĂȘtre, il ajouta:

A moĆŸno trochu skÄŸĂșčene dodal:

— Droit devant soi on ne peut pas aller bien loin


— Ak ide človek rovno dopredu, ďaleko nezájde