MalĂœ princ / A kis herceg — w językach sƂowackim i węgierskim. Strona 8

SƂowacko-węgierska dwujęzyczna ksiÄ…ĆŒka

Antoine de Saint-Exupéry

MalĂœ princ

Antoine de Saint-Exupéry

A kis herceg

Ale neodpovedal na moju otĂĄzku. Povedal mi iba:

De Ƒ nem felelt a kĂ©rdĂ©semre. EgyszerƱen csak ennyit mondott:

— Voda mĂŽĆŸe byĆ„ dobrĂĄ aj pre srdce


— NĂ©ha a szĂ­vnek is jĂł a vĂ­z


Nepochopil som jeho odpoveď, ale mlčal som
 Dobre som vedel, ĆŸe sa ho nesmiem pĂœtaĆ„.

Nem Ă©rtettem a vĂĄlaszĂĄt, de nem szĂłltam többet. Tudtam, hogy Ƒt sosem szabad faggatni.

Bol unavenĂœ. Sadol si. Ja som si sadol vedÄŸa neho. A po chvĂ­li ticha eĆĄte povedal:

ElfĂĄradt. LeĂŒlt. Én mellĂ©je ĂŒltem. Akkor nĂ©mi csönd utĂĄn azt mondta:

— Hviezdy sĂș krĂĄsne vďaka ruĆŸi, ktorĂș nie je vidieƄ 

— A csillagok szĂ©pek. AttĂłl, hogy van rajtuk egy lĂĄthatatlan virĂĄg


Odpovedal som „prirodzene“ a mlčky som sa vo svetle mesiaca zadíval na vlny piesku.

Olyasmit feleltem, hogy „persze, persze”, aztĂĄn szĂłtlanul bĂĄmultam a holdfĂ©nyben a homok redƑit.

— PĂșĆĄĆ„ je krĂĄsna, — dodal.

— A sivatag is szĂ©p — tette hozzĂĄ.

A bola to pravda. VĆŸdy som mal rĂĄd pĂșĆĄĆ„. Človek si sadne na pieskovĂœ presyp. Nič nevidĂ­. Nič nepočuje. A predsa čosi v tichu ĆŸiari


Igaza volt. Mindig szerettem a sivatagot. Az ember leĂŒl egy homokdombra. Nem lĂĄt semmit. Nem hall semmit. Valami mĂ©gis csöndesen sugĂĄrzik


— PĂșĆĄĆ„ robĂ­ krĂĄsnou to, ĆŸe niekde skrĂœva studƈu
 — povedal MalĂœ princ.

— Az teszi szĂ©ppĂ© a sivatagot — mondta a kis herceg —, hogy valahol egy kutat rejt


Bol som prekvapenĂœ, ĆŸe som zrazu pochopil to tajomnĂ© ĆŸiarenie piesku. Keď som bol malĂœm chlapcom, bĂœval som v starobylom dome a podÄŸa povesti mal v ƈom byĆ„ zakopanĂœ poklad. Prirodzene, nikdy ho nikto nevedel nĂĄjsĆ„, ba ani ho moĆŸno nikto nehÄŸadal. Ale pridĂĄval čaro celĂ©mu domu. MĂŽj dom skrĂœval vo svojom vnĂștri tajomstvo


MeglepƑdtem, mert egyszerre megĂ©rtettem a homoknak ezt a titokzatos sugĂĄrzĂĄsĂĄt. Gyerekkoromban egy rĂ©gi hĂĄzban laktam; a legenda szerint valahol kincs volt elĂĄsva benne. Igaz, soha senki nem jött a nyomĂĄra; meglehet, nem is kereste soha senki. MĂ©gis elvarĂĄzsolta az egĂ©sz hĂĄzat. Titkot rejtett valahol a szĂ­ve mĂ©lyĂ©n


— Áno, — povedal som MalĂ©mu princovi, — či uĆŸ ide o dom, o hviezdy alebo o pĂșĆĄĆ„, to, čo ich robĂ­ krĂĄsny mi, je neviditeÄŸnĂ©!

— Igen — mondtam a kis hercegnek —, akĂĄr egy hĂĄzrĂłl van szĂł, akĂĄr a csillagokrĂłl, akĂĄr a sivatagrĂłl: ami szĂ©ppĂ© teszi Ƒket, az lĂĄthatatlan.

— Som rĂĄd, — povedal, — ĆŸe sĂșhlasĂ­ĆĄ s mojou lĂ­ĆĄkou. PretoĆŸe MalĂœ princ zaspĂĄval, vzal som ho do nĂĄručia

— ÖrĂŒlök neki, hogy egy vĂ©lemĂ©nyen vagy a rĂłkĂĄmmal — mondta a kis herceg.

a vydal som sa znova na cestu. Bol som dojatĂœ. Zdalo sa mi, ĆŸe nesiem krehkĂœ poklad. Ba dokonca sa mi zdalo, ĆŸe na Zemi nie je nič krehkejĆĄie.

És mert elaludt, a karomba vettem, Ă©s Ășgy folytattam utamat. MeghatottsĂĄgot Ă©reztem: mintha törĂ©keny kincset vittem volna. SƑt, mintha törĂ©kenyebb dolog egyĂĄltalĂĄn nem is lett volna a Földön.

V mesačnom svetle som hÄŸadel na to bledĂ© čelo, na tie zatvorenĂ© oči, na tie kučery čo sa chveli vo vetre, a vravel som si: „To, čo tu vidĂ­m, je iba ĆĄkrupina. To najdĂŽleĆŸitejĆĄie je neviditeÄŸnĂ©â€Šâ€œ

NĂ©ztem a holdvilĂĄgban ezt a sĂĄpadt homlokot, ezt a csukott szempĂĄrt, ezeket a szĂ©lben meg-megrezdĂŒlƑ aranyfĂŒrtöket, Ă©s azt gondoltam magamban: „Amit lĂĄtok, az csak a kĂ©reg. Ami a legfontosabb, az lĂĄthatatlan
”

A pretoĆŸe jeho pootvorenĂ© Ășsta sa nesmelo pokĂșĆĄali usmiaĆ„, vravel som si eĆĄte: „Na tomto spiacom Malom princovi ma tak veÄŸmi dojĂ­ma jeho oddanosĆ„ jednej kvetine, jeho obraz ruĆŸe, ktorĂœ v ƈom ĆŸiari ako plamienok lampy, aj keď spí
“ A tuĆĄil som, ĆŸe je eĆĄte krehkejĆĄĂ­. Lampy musĂ­me dobre chrĂĄniĆ„: jeden nĂĄraz vetra ich mĂŽĆŸe zahasiƄ 

S mivel nyitott ajkai körĂŒl valami mosolyfĂ©le derengett, mĂ©g ezt is gondoltam: „Ebben az alvĂł kis hercegben a legjobban a virĂĄgjĂĄhoz valĂł hƱsĂ©ge hat meg: egy rĂłzsa kĂ©pe, mely akkor is Ășgy ragyog benne, mint egy lĂĄmpa lĂĄngja, amikor alszik
” És ettƑl mĂ©g törĂ©kenyebbnek tƱnt a szememben. A lĂĄmpĂĄkra nagyon kell vigyĂĄzni: elĂ©g egy hirtelen kis szĂ©l, hogy kioltsa Ƒket


A ako som tak kráčal, objavil som na Ășsvite studƈu.

Mentem, mentem, Ă©s hajnalban rĂĄbukkantam a kĂștra.

XXV

XXV

— Äœudia sa napchajĂș do rĂœchlikov, — povedal MalĂœ princ, — ale potom uĆŸ nevedia, za čím idĂș. Tak sa v nich natriasajĂș a vozia sa stĂĄle dookola


— Az emberek — mondta a kis herceg — gyorsvonatokon zötykölƑdnek, de mĂĄr nem tudjĂĄk, mit keresnek. Erre elkezdenek ĂĄgĂĄlni, Ă©s csak forognak körbe-körbe


A dodal:

Aztån még hozzåtette:

— Nestojí to za to


— Nem Ă©ri meg


Studƈa, ku ktorej sme sa dostali, nevyzerala ako saharskĂ© studne. SaharskĂ© studne sĂș iba jamy vyhÄșbenĂ© v piesku. TĂĄto sa podobala na dedinskĂș studƈu. Ale nebola tam nijakĂĄ dedina a ja som si pomyslel, ĆŸe sa mi to snĂ­va.

A kĂșt, amit talĂĄltunk, nem hasonlĂ­tott a szaharai kutakhoz. A szaharai kutak egyszerƱen homokba ĂĄsott lyukak. Ez meg olyan volt, mint egy falusi kĂșt. Holott falunak nyoma sem volt, Ășgyhogy azt hittem, kĂĄprĂĄzik a szemem.

— To je čudnĂ©, — povedal som MalĂ©mu princovi, — vĆĄet — ko je prichystanĂ©: hriadeÄŸ, vedro i povraz


— Nem furcsa? — mondta a kis herceg. — Minden kĂ©szen van: csiga, vödör, kötĂ©l


Zasmial sa, chytil povraz, rozkrĂștil hriadeÄŸ. A hriadeÄŸ ĆĄkrĂ­pal, ako ĆĄkrĂ­pe starĂœ veterníček, keď vietor dlho spal.

Nevetett, megfogta a kötelet, megmozgatta a csigĂĄt. A csiga nyikorgott, mint egy öreg szĂ©lkakas, ha hosszĂș szĂŒnet utĂĄn fölĂ©bred a szĂ©l.

— PočujeĆĄ, — povedal MalĂœ princ, — zobĂșdzame tĂșto studƈu a ona spieva


— Hallod? — mondta a kis herceg. — FölĂ©bresztjĂŒk a kutat, Ƒ meg Ă©nekel


Nechcel som, aby sa namĂĄhal.

Nem akartam, hogy megerƑltesse magát.

— Nechaj, ja to urobĂ­m, — povedal som mu, — pre teba je to priĆ„aĆŸkĂ©.

— Hagyd, majd Ă©n — mondtam. — Neked ez tĂșl nehĂ©z.

Pomaly som vyĆ„ahoval vedro aĆŸ na okraj studne. Pekne rovno som ho ta postavil. V uĆĄiach mi stĂĄle znel spev hriadeÄŸa; a vo vode, čo sa eĆĄte vlnila, som videl chvejĂșce sa slnko.

Lassan fölvontam a vödröt a kĂĄvĂĄig. RĂĄĂĄllĂ­tottam a kĂĄvĂĄra, jĂł szilĂĄrdan. FĂŒlemben mĂ©g tartott a csiga Ă©neke; a vödörben mĂ©g remegett a vĂ­z, Ă©s benne, lĂĄttam, ott remegett a nap.

— ĆœĂ­znim po tejto vode, — povedal MalĂœ princ, — daj sa mi napiƄ 

— Éppen erre a vízre szomjazom — mondta a kis herceg. — Adj innom


A ja som pochopil, čo hğadal!

Egyszerre megértettem, hogy mit keresett!

Zodvihol som vedro aĆŸ k jeho perĂĄm. Pil so zatvorenĂœmi očami. Bolo to pĂŽvabnĂ© ako nejakĂĄ slĂĄvnosĆ„. TĂĄto voda bola naozaj čosi inĂ© ako obyčajnĂĄ ĆŸivina. Zrodila sa z chĂŽdze pod hviezdami, zo spevu hriadeÄŸa, z nĂĄmahy mojich rĂșk. Bola srdcu takĂĄ milĂĄ ako nejakĂœ dar.

AjkĂĄhoz emelte a vödröt. Hunyt szemmel ivott. Olyan volt ez, mint egy ĂŒnnep. Ez a vĂ­z mĂĄs volt, több volt puszta italnĂĄl. A csillagok alatti vĂĄndorlĂĄsbĂłl szĂŒletett, a csiga Ă©nekĂ©bƑl, a karom megfeszĂ­tett erejĂ©bƑl. Olyan jĂłlesett a szĂ­vnek, mint egy ajĂĄndĂ©k.

Keď som bol malĂœm chlapcom, svetlo vianočnĂ©ho stromčeka, hudba na polnočnej omĆĄi a neĆŸnosĆ„ Ășsmevov mi takto obostreli najvĂ€ÄĆĄĂ­m leskom vianočnĂœ darček, čo som dostal.

Mikor gyerek voltam, így aranyozta be a karåcsonyi ajåndékot a karåcsonyfa fénye, az éjféli mise zenéje meg a mosolyok varåzsa.

— Äœudia u vĂĄs pestujĂș pÀƄtisĂ­c ruĆŸĂ­ v jedinej zĂĄhrade
 a nenachĂĄdzajĂș v nej to, čo hÄŸadajĂș
 — povedal MalĂœ princ.

— NĂĄlatok — mondta a kis herceg — az emberek egyetlen kertben ötezer rĂłzsĂĄt nevelnek. MĂ©gse talĂĄljĂĄk meg, amit keresnek.

— NenachĂĄdzajĂș to, — odpovedal som.

— Nem találják meg — mondtam.

— A predsa to, čo hÄŸadajĂș, by sa mohlo nĂĄjsĆ„ v jedinej ruĆŸi alebo v troĆĄke vody


— Pedig egyetlen rózsában vagy egy korty vízben megtalálhatnák


— PravdaĆŸe, — odpovedal som.

— Minden bizonnyal — feleltem.

A MalĂœ princ dodal:


— Ale oči sĂș slepĂ©. Treba hÄŸadaĆ„ srdcom.

— Csakhogy a szem vak — tette hozzĂĄ a kis herceg. — A szĂ­vĂŒnkkel kell keresni.

Napil som sa. Dobre sa mi dĂœchalo. Piesok mĂĄ na svitanĂ­ farbu medu. TeĆĄil som sa aj z tej medovej farby. Prečo som len pocĂ­til ĂșzkosƄ 

Én is ittam. MegkönnyebbĂŒltem tƑle. Mikor a nap fölkel, mĂ©zszĂ­ne van a homoknak. Most ennek a mĂ©zszĂ­nnek is örĂŒltem. MiĂ©rt is Ă©rt utol aztĂĄn a szenvedĂ©s


Zasmial sa, chytil povraz, rozkrĂștil hriadeÄŸ.
— MusĂ­ĆĄ dodrĆŸaĆ„ svoj sÄŸub, — povedal mi tichučko MalĂœ princ, ktorĂœ uĆŸ zase sedel pri mne.

— Meg kell tartanod, amit Ă­gĂ©rtĂ©l — mondta szelĂ­den a kis herceg, Ă©s mĂĄr Ășjra ott ĂŒlt mellettem.

— AkĂœ sÄŸub?

— Mit Ă­gĂ©rtem?

— Vieơ
 ten nĂĄhubok pre moju ovečku
 som zodpovednĂœ za tĂș ruĆŸu!

— Tudod
 szĂĄjkosarat a bĂĄrĂĄnyomnak
 hiszen felelƑs vagyok a virĂĄgomĂ©rt!

Vytiahol som z vrecka svoje maliarske pokusy. MalĂœ princ ich zazrel, zasmial sa a povedal:

ElƑszedtem a zsebembƑl a rajzaimat. A kis herceg rĂĄjuk pillantott, Ă©s elnevette magĂĄt.

— Tie tvoje baobaby sa trochu podobajĂș hlĂĄvkam kapusty


— Ó, a majomkenyĂ©rfĂĄid! — mondta. — Mint a kĂĄposztafejek


—Och! A ja som bol na baobaby takĂœ pyĆĄnĂœ!

— Ugyan! Pedig olyan bĂŒszke voltam a majomkenyĂ©rfĂĄimra!

— TĂĄ tvoja lĂ­ĆĄka
 jej uĆĄi
 tie sa troĆĄku podobajĂș rohom
 a sĂș priveÄŸmi dlhĂ©!

— A rĂłkĂĄd meg
 a fĂŒlei
 inkĂĄbb mintha szarvak volnĂĄnak
 meg aztĂĄn tĂșl nagyok is!

A znova sa zasmial.

És megint nevetett.

— Si nespravodlivĂœ, chlapček mĂŽj, ja som nevedel kresliĆ„ nič inĂ©, iba zatvorenĂ© a otvorenĂ© veÄŸhady.

— Igazságtalan vagy, barátocskám; megmondtam, hogy nem tudok egyebet rajzolni, mint nyitott meg csukott óriáskígyót.

— Och, bude to dobrĂ©, — povedal, — deti vedia ÄŸahko pochopiĆ„.

— Semmi hiba — mondta. — A gyerekek megĂ©rtik.

Nakreslil som mu teda náhubok. A srdce sa mi zvieralo, keď som mu ho podával.

Rajzoltam hĂĄt egy szĂĄjkosarat. És elszorult a szĂ­vem, ahogy ĂĄtnyĂșjtottam neki.

— Ty mĂĄĆĄ nejakĂ© plĂĄny, o ktorĂœch ja neviem


— Neked valami titkos terved van


Ale neodpovedal mi na to.

Nem felelt. Azt mondta:

Vravel:
— VieĆĄ, mĂŽj pĂĄd na Zem
 zajtra bude jeho vĂœročie.

— Tudod
 holnap lesz egy Ă©ve, hogy a Földre estem


ChvĂ­ÄŸu mlčal, potom eĆĄte dodal:

Majd nĂ©mi szĂŒnet utĂĄn:

— Spadol som celkom blĂ­zko odtiaÄŸto


— EgĂ©szen közel ide


A začervenal sa.

Elpirult.

A hoci som nechĂĄpal prečo, opÀƄ som pocĂ­til čudnĂœ ĆŸiaÄŸ.

S engem, magam sem tudom, miĂ©rt, elfogott valami sötĂ©t szomorĂșsĂĄg.

Predsa mi priĆĄlo na um spĂœtaĆ„ sa ho:
— Teda to nebola nĂĄhoda, ĆŸe si sa v to rĂĄno, keď som Ć„a pred ĂŽsmimi dƈami spoznal, prechĂĄdzal len tak sĂĄm, na tisĂ­c mĂ­ÄŸ od vĆĄetkĂœch obĂœvanĂœch krajov? Vracal si sa na miesto, kam si spadol?

Egyszerre fölötlött bennem egy kérdés:
— Akkor hĂĄt egy hete reggel, amikor megismertelek, nem csak Ășgy vĂ©letlenĂŒl kĂłszĂĄltĂĄl itt, egyszĂĄl-egyedĂŒl, ezer mĂ©rföldnyire minden lakott helytƑl? Oda akartĂĄl visszamenni, ahovĂĄ leestĂ©l?

MalĂœ princ sa znova začervenal.

A kis herceg Ășjra elpirult.

A ja som vĂĄhavo dodal:

Én pedig habozva hozzátettem:

— MoĆŸno pre to vĂœročie
 ?

— Csak nem az Ă©vfordulĂł miatt?

MalĂœ princ sa opÀƄ začervenal. Nikdy neodpovedal na otĂĄzky, no ak sa niekto červenĂĄ, znamenĂĄ to „áno“, nemĂĄm pravdu?

A kis herceg mĂ©g jobban elpirult. Felelni nem felelt a kĂ©rdĂ©seimre; de ha valaki elpirul, az ugye azt jelenti, hogy „igen”.

— Ach, — povedal som mu, — bojím sa


— Ó — mondtam neki —, attĂłl fĂ©lek


Ale on mi povedal:

Azt felelte:

— Teraz musĂ­ĆĄ pracovaĆ„. MusĂ­ĆĄ sa vrĂĄtiĆ„ k svojmu stroju. Budem Ć„a tu čakaĆ„. VrĂĄĆ„ sa zajtra večer


— Neked most dolgoznod kell. Vissza kell menned a gĂ©pedhez. Itt vĂĄrlak majd, gyere vissza holnap este


No ja som sa neuspokojil. Spomenul som si na lĂ­ĆĄku. Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, ĆŸe bude troĆĄku plakaĆ„, keď sa nechal skrotiƄ 

Én azonban nyugtalan maradtam. Eszembe jutott a rĂłka. Aki hagyja, hogy megszelĂ­dĂ­tsĂ©k, az a sĂ­rĂĄs kockĂĄzatĂĄt is vĂĄllalja vele


XXVI

XXVI

Neďaleko studne bola zrĂșcanina starĂ©ho kamennĂ©ho mĂșru. Keď som sa sem na druhĂœ deƈ večer vracal od svojej prĂĄce, zazrel som zďaleka svojho MalĂ©ho princa, ako sedĂ­ so spustenĂœmi nohami hore na mĂșre. A počul som, ĆŸe hovorĂ­.

A kĂșt mellett romladozĂł kƑfal hĂșzĂłdott. Mikor mĂĄsnap este, munkĂĄm utĂĄn visszajöttem, mĂĄr messzirƑl Ă©szrevettem a kis herceget: lĂĄbĂĄt lĂłgatva fönt ĂŒlt a fal tetejĂ©n. És hallottam, hogy beszĂ©l valakivel.

— Tak ty sa na to nepamĂ€tĂĄĆĄ? — vravel. — To nebolo presne tu!

— HĂĄt nem emlĂ©kszel rĂĄ? — mondta. — Nem egĂ©szen itt volt!

NejakĂœ hlas mu bezpochyby niečo povedal, lebo MalĂœ princ odpovedal:

Erre egy mĂĄsik hang felelhetett neki valamit, mert Ƒ megint erƑsködni kezdett:

— Áno! Je to naozaj ten deƈ, ale nie na tomto mieste


— Igen, igen! A napja ma van, de a helye nem egĂ©szen ez


Kráčal som ďalej k mĂșru. EĆĄte vĆŸdy som nikoho nevidel, ani nepočul. A predsa MalĂœ princ opÀƄ komusi odpovedal:

Mentem tovĂĄbb a fal felĂ©. KĂ­vĂŒle mĂ©g mindig nem lĂĄttam, nem hallottam senkit. Ɛ azonban tovĂĄbb vitatkozott:

— PravdaĆŸe. UvidĂ­ĆĄ, kde sa začína moja stopa v piesku. Teda tam na mƈa čakaj. Budem tam dnes v noci.

— 
Úgy bizony. NĂ©zd csak meg, hol kezdƑdik a nyomom a homokban. És csak vĂĄrj rĂĄm. Ma Ă©jszaka ott leszek.

Bol som asi dvadsaĆ„ metrov od mĂșru a eĆĄte vĆŸdy som nič nevidel.

MĂĄr csak hĂșszmĂ©ternyire voltam a faltĂłl, de mĂ©g most sem lĂĄttam semmit.

MalĂœ princ chvĂ­ÄŸu mlčal, potom povedal:

A kis herceg egy darabig hallgatott, aztån azt kérdezte:

— MĂĄĆĄ dobrĂœ jed? Si pevne presvedčenĂœ, ĆŸe ma nenechĂĄĆĄ dlho trpieĆ„?

— JĂł mĂ©rged van? Biztos vagy benne, hogy nem fogok sokĂĄig szenvedni?

Zastal som, srdce sa mi zovrelo, ale eĆĄte som to nechĂĄpal.

Megtorpantam, elszorult a szívem, de még mindig nem értettem a dolgot.

— Teraz choď preč! — povedal. — Chcem zostĂșpiĆ„.

— Most pedig menj el — mondta a kis herceg. — Le akarok jönni innĂ©t!

Tak som aj ja pozrel dolu k pĂ€te mĂșru, a odskočil som! K MalĂ©mu princovi sa vzpĂ­nal jeden z tĂœch ĆŸltĂœch hadov, ktorĂ© vĂĄs za tridsaĆ„ sekĂșnd zavraĆŸdia.

Erre magam is a fal tövĂ©be nĂ©ztem, hirtelen hƑkölĂ©ssel. Mert egy kĂ­gyĂł ĂĄgaskodott ott a kis herceg felĂ©, egyike azoknak a sĂĄrga kĂ­gyĂłknak, amelyek harminc mĂĄsodperc alatt vĂ©geznek az emberrel.

Rozbehol som sa, hmatajĂșc po vrecku, aby som odtiaÄŸ vytiahol revolver, ale na lomoz, čo som narobil, had sa tichučko spustil do piesku ako vodomet, keď opadĂĄva, a nenĂĄhlivo, s ÄŸahkĂœm kovovĂœm ĆĄuchotom vkÄșzol medzi kamene.

Kezemet a zsebembe mĂ©lyesztettem, hogy elƑrĂĄntsam a revolveremet, Ă©s futni kezdtem felĂ©jĂŒk; lĂ©pteim zajĂĄra azonban a kĂ­gyĂł puhĂĄn visszaernyedt a homokba, olyasformĂĄn, mint egy szökƑkĂșt elhalĂł sugara, Ă©s sietsĂ©g nĂ©lkĂŒl, fĂ©mes kis nesszel eltƱnt a kövek közt.

Dorazil som k mĂșru prĂĄve včas, aby som zachytil do nĂĄručia svojho chlapčeka-princa, bledĂ©ho ako sneh.

Épp jĂłkor Ă©rtem a falhoz, hogy a butĂĄcska hercegecskĂ©t fölfogjam a karomban. SĂĄpadt volt, mint a hĂł.

— To je peknĂœ poriadok! Ty sa teraz dĂĄvaĆĄ do reči s hadmi!

— Hát ez meg mi volt? Most már kígyókkal társalkodol?

Rozviazal som mu zlatoĆŸltĂș ĆĄatku, čo ustavične nosil na krku. Navlhčil som mu na sluchy a dal som sa mu napiĆ„. Ale teraz som sa ho uĆŸ neodvĂĄĆŸil na nič pĂœtaĆ„. VĂĄĆŸne na mƈa hÄŸadel a objal ma okolo krku. CĂ­til som, ĆŸe srdce mu bije ako umierajĂșcemu, postrelenĂ©mu vtáčikovi. Povedal mi:

Kibontottam aranyszĂ­nƱ sĂĄljĂĄt, amit örökkĂ© a nyaka körĂ© tekerve hordott. MegnedvesĂ­tettem a halĂĄntĂ©kĂĄt, Ă©s itattam vele pĂĄr kortyot. De kĂ©rdezni mĂĄr nem mertem tƑle semmit. Komolyan nĂ©zett rĂĄm, karjĂĄt a nyakamba fonta. Éreztem a szĂ­vĂ©t: Ășgy vert, mint egy meglƑtt madĂĄrĂ©.

— Som rĂĄd, ĆŸe si priĆĄiel na to, čo tvojmu stroju chĂœba. BudeĆĄ sa mĂŽcĆ„ vrĂĄtiĆ„ domov


— ÖrĂŒlök neki, hogy sikerĂŒlt megjavĂ­tanod a gĂ©pedet. Most aztĂĄn hazatĂ©rhetsz


— Ako to vieơ?

— Honnan tudod?

PrĂĄve som mu priĆĄiel oznĂĄmiĆ„, ĆŸe napriek vĆĄetkĂ©mu očakĂĄvaniu sa mi prĂĄca podarila!

Éppen azt akartam elĂșjsĂĄgolni neki, hogy minden vĂĄrakozĂĄs ellenĂ©re mĂ©giscsak zöld ĂĄgra vergƑdtem a munkĂĄmmal.

Na moju otázku neodpovedal, ale pokračoval:

Nem felelt a kérdésemre. Aztån azt mondta:

— Aj ja sa dnes vrátim domov


— Én is hazamegyek ma
 —

Potom smutne doloĆŸil:

És szomorkásan hozzátette:

— Je to oveÄŸa ďalej
 je to oveÄŸa Ć„aĆŸĆĄie


— De az sokkal messzebb van
 Ă©s sokkal nehezebb


Dobre som vycĂ­til, ĆŸe sa odohrĂĄva čosi neobyčajnĂ©. Zovrel som ho do nĂĄručia ako malĂ© dieĆ„a, a predsa sa mi zdalo, ĆŸe sa kĂ­ĆŸe strmhlav do priepasti, a ja nemĂŽĆŸem nič urobiĆ„, aby som ho zadrĆŸal


Éreztem, hogy valami rendkĂ­vĂŒli dolog törtĂ©nik. Úgy szorĂ­tottam a karomba, mint egy gyereket; közben mĂ©gis olyan volt, mintha fĂŒggƑlegesen elfolynĂ©k valami szakadĂ©kba, Ă©s Ă©n mit sem tehetek, hogy visszatartsam


HÄŸadel vĂĄĆŸne kamsi do diaÄŸky.

Tekintete komoly volt, és valahol a messzeségben jårt.

— Mám tvoju ovečku. A mám debničku pre ovečku. A mám náhubok


— Mim van? A bárányod. Meg a bárány ládája. Meg a szájkosár


A smutne sa usmial.

SzomorĂșan elmosolyodott.

Dlho som čakal. CĂ­til som, ĆŸe pomaly prichĂĄdza k sebe.

Vártam, hosszan, sokáig. Éreztem, hogy lassacskán átmelegszik.

— Chlapček mîj, ty si sa bál


— Kedves kis barĂĄtom, te fĂ©ltĂ©l


BĂĄl sa, pravdaĆŸe! Ale tichučko sa zasmial:

Igen, félt, de még mennyire félt! Hanem azért szelíden fölnevetett.

— Dnes v noci sa budem bĂĄĆ„ eĆĄte oveÄŸa vĂ€ÄĆĄmi


— Este sokkal jobban fogok fĂ©lni


OpÀƄ som zmeravel, keď som si uvedomil, ĆŸe sa robĂ­ čosi nenapraviteÄŸnĂ©. A pochopil som, ĆŸe by som nezniesol myĆĄlienku nepočuĆ„ nikdy viac ten smiech. Bol pre mƈa ako studnička v pĂșĆĄti.

Megint belĂ©m hasĂ­tott a jĂłvĂĄtehetetlensĂ©g fagyasztĂł Ă©rzĂ©se. És tƱrhetetlennek Ă©reztem mĂĄr a puszta gondolatĂĄt is, hogy nem hallom többet a nevetĂ©sĂ©t. Hiszen olyan volt szĂĄmomra, mint forrĂĄs a sivatagban.