El Principito / Malý princ — w językach hiszpańskim i słowackim. Strona 4

Hiszpańsko-słowacka dwujęzyczna książka

Antoine de Saint-Exupéry

El Principito

Antoine de Saint-Exupéry

Malý princ

— Si yo le diera a un general la orden de volar de flor en flor como una mariposa, o de escribir una tragedia, o de transformarse en ave marina y el general no ejecutase la orden recibida ¿de quién sería la culpa, mía o de él?

— Keby som prikázal niektorému generálovi, aby lietal z kvetiny na kvetinu ako motýľ, alebo aby napísal tragédiu, či aby sa premenil na morského vtáka, a ten generál by rozkaz nevykonal, kto by to zavinil, on, alebo ja?

— La culpa sería de usted —le dijo el principito con firmeza.

— Boli by ste to vy, — pevne odpovedal Malý princ.

— Exactamente. Sólo hay que pedir a cada uno, lo que cada uno puede dar —continuó el rey. La autoridad se apoya antes que nada en la razón. Si ordenas a tu pueblo que se tire al mar, el pueblo hará la revolución. Yo tengo derecho a exigir obediencia, porque mis órdenes son razonables.

— Správne. Od každého treba žiadať len to, čo môže dať, — pokračoval kráľ. — Autorita sa zakladá predovšetkým na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora, urobí revolúciu. Ja mám právo vyžadovať poslušnosť, pretože moje rozkazy sú rozumné.

— ¿Entonces mi puesta de sol? —recordó el principito, que jamás olvidaba su pregunta una vez que la había formulado.

— A čo ten môj západ slnka? — pripomenul mu Malý princ, ktorý nikdy nezabúdal na otázku, keď ju už raz položil.

— Tendrás tu puesta de sol. La exigiré. Pero, según me dicta mi ciencia gobernante, esperaré que las condiciones sean favorables.

— Budeš mať ten svoj západ slnka. Vyžiadam si ho. Ale vo svojej vladárskej múdrosti počkám, kým budú priaznivé podmienky.

— ¿Y cuándo será eso?

— A kedy to bude? — zaujímal sa Malý princ.

— ¡Ejem, ejem! —le respondió el rey, consultando previamente un enorme calendario—, ¡ejem, ejem! será hacia… hacia… será hacia las siete cuarenta. Ya verás cómo se me obedece.

— Hm, hm! — zamumlal kráľ a najprv nazrel do hrubé ho kalendára. — Hm, hm, bude to asi… asi… bude to dnes večer asi o tri štvrte na osem. A uvidíš, ako presne sa plnia moje príkazy.

El principito bostezó. Lamentaba su puesta de sol frustrada y además se estaba aburriendo ya un poco.

Malý princ zívol. Ľutoval, že prišiel o západ slnka. A už sa aj trochu nudil.

— Ya no tengo nada que hacer aquí —le dijo al rey—. Me voy.

— Nemám tu už čo robiť, — povedal kráľovi. — Idem za sa ďalej!

— No partas —le respondió el rey que se sentía muy orgulloso de tener un súbdito—, no te vayas y te hago ministro.

— Neodchádzaj, — povedal kráľ, veď bol taký pyšný, že má poddaného. — Neodchádzaj, vymenúvam ťa za ministra!

— ¿Ministro de qué?

— Za ministra čoho?

— ¡De… de justicia!

— Za ministra… za ministra spravodlivosti!

— ¡Pero si aquí no hay nadie a quien juzgar!

— Ale tu niet koho súdiť!

— Eso no se sabe —le dijo el rey—. Nunca he recorrido todo mi reino. Estoy muy viejo y el caminar me cansa. Y como no hay sitio para una carroza…

— To sa nevie, — odpovedal mu kráľ. — Ešte som nevy konal cestu okolo svojho kráľovstva. Som už veľmi starý, nemám tu miesto pre koč, a chôdza ma unavuje.

— ¡Oh! Pero yo ya he visto… —dijo el principito que se inclinó para echar una ojeada al otro lado del planeta—. Allá abajo no hay nadie tampoco..

— Och! Ale ja som ho už celé videl, — povedal Malý princ a naklonil sa, aby sa ešte raz pozrel na druhú stranu planéty. — Ani tam na druhej strane nikto nie je…

— Te juzgarás a ti mismo —le respondió el rey—. Es lo más difícil. Es mucho más difícil juzgarse a sí mismo, que juzgar a los otros. Si consigues juzgarte rectamente es que eres un verdadero sabio.

— Budeš teda súdiť sám seba, — odpovedal mu kráľ. — To je najťažšie. Je oveľa ťažšie súdiť samého seba ako svojho blížneho. Ak sa ti podarí samého seba dobre súdiť, bude to znamenať, že si ozajstný mudrc.

— Yo puedo juzgarme a mí mismo en cualquier parte y no tengo necesidad de vivir aquí.

— Súdiť samého seba môžem hocikde, — vravel Malý princ. — Nemusím bývať práve tu.

— ¡Ejem, ejem! Creo —dijo el rey— que en alguna parte del planeta vive una rata vieja; yo la oigo por la noche. Tu podrás juzgar a esta rata vieja. La condenarás a muerte de vez en cuando. Su vida dependería de tu justicia y la indultarás en cada juicio para conservarla, ya que no hay más que una.

— Hm, hm! — zamumlal kráľ. — Myslím, že na mojej planéte musí byť niekde stará myš. Počujem ju v noci. Môžeš súdiť tú starú myš. Z času na čas ju odsúdiš na smrť. Tak bude jej život závisieť od tvojej spravodlivosti. Ale ty jej za každým udelíš milosť, aby ti ostala. Je tu len jedna jediná.

— A mí no me gusta condenar a muerte a nadie —dijo el principito—. Creo que me voy a marchar.

— Ja nemám rád, keď sa odsudzuje na smrť, — odpove— dal Malý princ, — a naozaj si myslím, že odídem.

— No —dijo el rey.

— Nie, — povedal kráľ.

Pero el principito, que habiendo terminado ya sus preparativos no quiso disgustar al viejo monarca, dijo:

Ale Malý princ bol už pripravený, a pretože nechcel starého vládcu zarmútiť, povedal:

— Si Vuestra Majestad deseara ser obedecido puntualmente, podría dar una orden razonable. Podría ordenarme, por ejemplo, partir antes de un minuto. Me parece que las condiciones son favorables…

— Ak si vaše veličenstvo želá, aby ho presne poslúchali, mohlo by mi dať rozumný rozkaz. Mohlo by mi, napríklad, prikázať, aby som odišiel skôr ako o minútu. Zdá sa mi, že podmienky sú priaznivé…

Como el rey no respondiera nada, el principito vaciló primero y con un suspiro emprendió la marcha.

Pretože kráľ neodpovedal, Malý princ najprv váhal, potom so vzdychom odchádzal.

— ¡Te nombro mi embajador! —se apresuró a gritar el rey.

— Menujem ťa svojím vyslancom, — poponáhľal sa vtom zakričať kráľ.

Tenía un aspecto de gran autoridad.

Tváril sa veľmi vznešene.

“Las personas mayores son muy extrañas”, se decía el principito para sí mismo durante el viaje.

„Dospelí sú veľmi čudní,“ vravel si Malý princ počas svojej cesty.

XI

XI

El segundo planeta estaba habitado por un vanidoso:

Na druhej planéte býval márnivec.

— ¡Ah! ¡Ah! ¡Un admirador viene a visitarme! —Gritó el vanidoso al divisar a lo lejos al principito.

— Ach, ach! Prišiel ma navštíviť obdivovateľ! — vykríkol, len čo v diaľke zazrel Malého princa.

Para los vanidosos todos los demás hombres son admiradores.

Pretože márnivci vidia v ostatných ľuďoch svojich obdivovateľov.

— ¡Buenos días! —dijo el principito—. ¡Qué sombrero tan raro tiene!

— Dobrý deň, — povedal Malý princ. — Máte čudný klobúk.

— Es para saludar a los que me aclaman —respondió el vanidoso. Desgraciadamente nunca pasa nadie por aquí.

— Mám ho preto, aby som mohol pozdravovať, — odpovedal mu márnivec. — Aby som mohol pozdravovať, keď ma s jasotom vítajú. Bohužiaľ, tadiaľto nikdy nikto nejde.

— ¿Ah, sí? —preguntó sin comprender el principito.

— Ach, naozaj? — povedal Malý princ, ktorý mu neporozumel.

— Golpea tus manos una contra otra —le aconsejó el vanidoso.

— Zatlieskaj, — poradil mu teda márnivec.

El principito aplaudió y el vanidoso le saludó modestamente levantando el sombrero.

Malý princ zatlieskal. Márnivec nadvihol klobúk a skromne pozdravil.

“Esto parece más divertido que la visita al rey”, se dijo para sí el principito, que continuó aplaudiendo mientras el vanidoso volvía a saludarle quitándose el sombrero.

„Toto je zábavnejšie ako návšteva u kráľa,“ vravel si v duchu Malý princ. A opäť zatlieskal. Márnivec znova dvíhal klobúk z hlavy a pozdravoval.

A los cinco minutos el principito se cansó con la monotonía de aquel juego.

Jednotvárnosť takejto hry Malého princa po piatich minútach unavila.

— ¿Qué hay que hacer para que el sombrero se caiga? —preguntó el principito.

— Čo treba urobiť, aby klobúk spadol? — spýtal sa.

Pero el vanidoso no le oyó. Los vanidosos sólo oyen las alabanzas.

Ale márnivec ho nepočul. Márnivci počujú iba chválu.

— ¿Tú me admiras mucho, verdad? —preguntó el vanidoso al principito.

— Naozaj ma veľmi obdivuješ? — spýtal sa Malého princa.

— ¿Qué significa admirar?

— Čo znamená obdivovať?

— Admirar significa reconocer que yo soy el hombre más bello, el mejor vestido, el más rico y el más inteligente del planeta.

— Obdivovať znamená uznať, že som najkrajší, najlepšie oblečený, najbohatší a najinteligentnejší človek na planéte.

— ¡Si tú estás solo en tu planeta!

— Ale veď si na svojej planéte sám!

— ¡Hazme ese favor, admírame de todas maneras!

— Urob mi tú radosť. Aj tak ma obdivuj!

— ¡Bueno! Te admiro —dijo el principito encogiéndose de hombros—, pero ¿para qué te sirve?

— Obdivujem ťa, — povedal Malý princ, pokrčiac trochu plecami, — no ako ťa to len môže zaujímať?

Y el principito se marchó.

A Malý princ odišiel.

“Decididamente, las personas mayores son muy extrañas”, se decía para sí el principito durante su viaje.

„Dospelí sú rozhodne veľmi čudní,“ vravel si v duchu počas cesty.

XII

XII

El tercer planeta estaba habitado por un bebedor. Fue una visita muy corta, pues hundió al principito en una gran melancolía.

Na ďalšej planéte býval pijan. Táto návšteva bola veľmi krátka, ale Malý princ bol po nej veľmi skľúčený.

— ¿Qué haces ahí? —preguntó al bebedor que estaba sentado en silencio ante un sinnúmero de botellas vacías y otras tantas botellas llenas.

— Čo tu robíš? — spýtal sa pijana, ktoré ho našiel, ako mlčky sedí pred radom prázdnych a radom plných fliaš.

— ¡Bebo! —respondió el bebedor con tono lúgubre.

— Pijem, — odpovedal pijan s pochmúrnymvýrazom.

— ¿Por qué bebes? —volvió a preguntar el principito.

— Prečo piješ? — pýtal sa ho Malý princ.

— Para olvidar.

— Aby som zabudol, — odpovedal pijan.

— ¿Para olvidar qué? —inquirió el principito ya compadecido.

— Aby si zabudol? A na čo? — vyzvedal Malý princ, lebo ho už ľutoval.

— Para olvidar que siento vergüenza —confesó el bebedor bajando la cabeza.

— Aby som zabudol, že sa hanbím, — priznal pijan a ovesil hlavu.

— ¿Vergüenza de qué? —se informó el principito deseoso de ayudarle.

— Za čo sa hanbíš? — vypytoval sa Malý princ, lebo mu chcel pomôcť.

— ¡Vergüenza de beber! —concluyó el bebedor, que se encerró nueva y definitivamente en el silencio.

— Hanbím sa, že pijem! — dodal pijan a načisto sa od mlčal.

Y el principito, perplejo, se marchó.

A Malý princ celý zmätený odišiel.

“No hay la menor duda de que las personas mayores son muy extrañas”, seguía diciéndose para sí el principito durante su viaje.

„Dospelí sú rozhodne veľmi, veľmi čudní,“ vravel si v duchu počas cesty.

XIII

XIII

El cuarto planeta estaba ocupado por un hombre de negocios. Este hombre estaba tan abstraído que ni siquiera levantó la cabeza a la llegada del principito.

Štvrtá planéta patrila biznismenovi. Ten človek bol taký zaujatý, že pri príchode Malého princa ani hlavu nezdvihol.

— ¡Buenos días! —le dijo éste—. Su cigarro se ha apagado.

— Dobrý deň, — povedal mu Malý princ. — Vyhasla vám cigareta.

— Tres y dos cinco. Cinco y siete doce. Doce y tres quince. ¡Buenos días! Quince y siete veintidós. Veintidós y seis veintiocho. No tengo tiempo de encenderlo. Veintiocho y tres treinta y uno. ¡Uf! Esto suma quinientos un millones seiscientos veintidós mil setecientos treinta y uno.

— Tri a dva je päť. Päť a sedem dvanásť. Dvanásť a tri pätnásť. Dobrý deň. Pätnásť a sedem dvadsaťdva. Dvadsať dva a šesť dvadsaťosem. Nemám čas znova ju zapáliť. Dvadsaťšesť a päť tridsaťjeden. Uf! Robí to teda päťstojeden miliónov šesťstodvadsaťdvatisíc sedemstotridsaťjeden.

— ¿Quinientos millones de qué?

— Päťsto miliónov čoho?

— ¿Eh? ¿Estás ahí todavía? Quinientos millones de… ya no sé… ¡He trabajado tanto! ¡Yo soy un hombre serio y no me entretengo en tonterías! Dos y cinco siete…

— Čože? Ty si ešte tu? Päťstojeden miliónov… už ne viem čoho… Mám toľko práce! Ja som vážny človek, ne zabávam sa táraním hlúpostí! Dva a päť sedem…

— ¿Quinientos millones de qué? —volvió a preguntar el principito, que nunca en su vida había renunciado a una pregunta una vez que la había formulado.

— Päťstojeden miliónov čoho? — opakoval Malý princ, pretože sa nikdy v živote nevzdal otázky, ktorú už raz položil.

El hombre de negocios levantó la cabeza:

Biznismen zodvihol hlavu:

— Desde hace cincuenta y cuatro años que habito este planeta, sólo me han molestado tres veces. La primera, hace veintidós años, fue por un abejorro que había caído aquí de Dios sabe dónde. Hacía un ruido insoportable y me hizo cometer cuatro errores en una suma.

— Za päťdesiatštyri rokov, čo bývam na tejto planéte, ma vyrušili len tri razy. Po prvý raz to bolo pred dvadsiatimi dvoma rokmi, keď sem spadol bohvieodkiaľ chrúst. Hrozne bzučal a ja som urobil štyri chyby pri spočítaní.

La segunda vez por una crisis de reumatismo, hace once años. Yo no hago ningún ejercicio, pues no tengo tiempo de callejear. Soy un hombre serio. Y la tercera vez… ¡la tercera vez es ésta! Decía, pues, quinientos un millones…

Po druhý raz to bolo pred jedenástimi rokmi, keď som mal reumatický záchvat. Chýba mi pohyb. Nemám čas na prechádzky. Ja som vážny človek. A po tretí raz… práve teraz! Vravel som teda päťstojeden miliónov…

— ¿Millones de qué?

— Miliónov čoho?

El hombre de negocios comprendió que no tenía ninguna esperanza de que lo dejaran en paz.

Biznismen pochopil, že nemá nijakú nádej na pokoj.

— Millones de esas pequeñas cosas que algunas veces se ven en el cielo.

— Miliónov tých malých vecí, ktoré niekedy vidíme na oblohe.

— ¿Moscas?

— Múch?

— ¡No, cositas que brillan!

— Ale nie, tým malých vecí, čo sa trblietajú.

— ¿Abejas?

— Včiel?

— No. Unas cositas doradas que hacen desvariar a los holgazanes. ¡Yo soy un hombre serio y no tengo tiempo de desvariar!

— Ale nie. Tých malých zlatých vecí, o ktorých plano rojčia povaľači. No ja som vážny človek! Ja nemám čas na rojčenie.

— ¡Ah! ¿Estrellas?

— Ach! Hviezd?

— Eso es. Estrellas.

— To je ono. Hviezd.

— ¿Y qué haces tú con quinientos millones de estrellas?

— A čo robíš s tými päťsto miliónmi hviezd?

— Quinientos un millones seiscientos veintidós mil setecientos treinta y uno. Yo soy un hombre serio y exacto.

— S päťstojeden miliónmi šesťstodvadsaťdvatisíc sedemstotridsaťjeden hviezdami. Ja som vážny človek, ja som presný.

— ¿Y qué haces con esas estrellas?

— A čo robíš s tými hviezdami?

— ¿Que qué hago con ellas?

— Čo s nimi robím?

— Sí.

— Áno.

— Nada. Las poseo.

— Nič. Vlastním ich.

— ¿Que las estrellas son tuyas?

— Ty vlastníš hviezdy?

— Sí.

— Áno.

— Yo he visto un rey que…

— Ale ja som už videl kráľa, ktorý…

— Los reyes no poseen nada… Reinan. Es muy diferente.

— Králi nevlastnia. Oni vládnu nad. To je veľký rozdiel.

— ¿Y de qué te sirve poseer las estrellas?

— A čo z toho máš, že vlastníš hviezdy?

— Me sirve para ser rico.

— Robí to zo mňa boháča.

— ¿Y de qué te sirve ser rico?

— A čo z toho máš, že si boháčom?

— Me sirve para comprar más estrellas si alguien las descubre.

— Môžem si kúpiť iné hviezdy, ak niekto nejaké objaví.

“Este, se dijo a sí mismo el principito, razona poco más o menos como mi borracho”.

„Tento človek,“ vravel si v duchu Malý princ, „mudruje skoro ako ten môj opilec.“

No obstante le siguió preguntando:

Aj tak mu ešte položil ďalšie otázky:

— ¿Y cómo es posible poseer estrellas?

— Ako môžeme vlastniť hviezdy?

— ¿De quién son las estrellas? —contestó punzante el hombre de negocios.

— A komu patria? — odsekol nevrlo biznismen.

— No sé… De nadie.

— Neviem. Nikomu.